piatok 21. októbra 2016

Pociťuješ túžbu živú po kráse?

Predstav si, že by raz pred tebou zavreli všetky kultúrne inštitúcie dvere. Chcel/a by si ísť do divadla, ale vrátnik by ti povedal, že sa už nebude hrať žiadne predstavenie.Chcel/a by si ísť do galérie, ale zostal/a by si len pri slovese ,,chcel". A čo zrušenie koncertu, na ktorý sa tešíš už rok dopredu? Predstav si deň bez umenia. Deň bez hudby, ktorá ti dáva energiu, deň bez divadla, ktoré povznáša tvojho ducha, deň bez galérie, ktorá kŕmi tvoju dušu. Pocítil/a by si v takejto situácii, rovnako ako aj ja, túžbu? Túžbu živú po kráse? Nepovedz mi, že nie...

Takéto myšlienky mi preblesli hlavou, keď som držala v rukách publikáciu, ktorá vyšla pri príležitosti 25. ročníka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Jej názov znie ... túžba živá po kráse / Medzinárodný festival Divadelná Nitra 1992 - 2016. Vieš, prečo by ti nemala chýbať v tvojej knižnici?

1. Podrobne mapuje históriu tohto festivalu a analyzuje ho v kultúrno-spoločensko-politických súvislostiach, takže sa dozvieš veľa zaujímavostí.
2. Obsahuje 105 odpovedí režisérov, hercov, kritikov a dramaturgov na otázku, prečo je podľa nich dôležité robiť divadlo.
3. V rozhovore s riaditeľkou Divadelnej Nitry, Darinou Károvou, zistíš, čo všetko zahŕňa práca na tomto festivale, v akom predstihu sa pripravuje, čo považuje za jeho najsilnejšie momenty a pod.
4. Staneš sa súčasťou vizuálnej prehliadky jednotlivých festivalových plagátov od roku 1992 do roku 2016. Takýmto kreatívnym spôsobom sa dozvieš, aké boli jednotlivé témy festivalov po minulé roky, a na aké dôležité spoločenské javy poukazovali.
5. Publikácia je dvojjazyčná, takže sa o svoje dojmy môžeš podeliť aj s kamarátom či kamarátkou v anglickom jazyku.
6. Ak miluješ divadlo, potom už ďalšie body nepotrebuješ.

Umenie nám otvára dvere do krajiny snov, kde môžu zajace slobodne žiť vedľa vlkov, kde môžu narcisy slobodne rásť vedľa šípových ruží bez toho, aby vznikol dramatický konflikt...(V takýchto príkladoch by som mohla pokračovať až do rána.) Čo však znamená túžba živá po kráse pre divadelníkov? Pre tých, ktorí sa podieľajú na inscenáciách, pre dramaturgov, ktorí vymýšľajú, na základe akého kľúča zostavia novú divadelnú sezónu, pre hercov, ktorí si vo svojom vnútri nosia osudy postáv, pre divákov, ktorí v divadle vidia útechu a studnicu radosti? Stačí vojsť do toho intímneho priestoru blízko javiska, sadnúť si a prežívať osudy postáv spolu s hercami...Dýchať tak, ako keby bol každý nádych posvätným bozkom.




fotografie: facebook.com - Divadelná Nitra

sobota 15. októbra 2016

O konkurze do študentského divadla


Keď v stredu, 12. októbra 2016, odbila devätnásta hodina, vonku už svietili pouličné lampy a frekvencia áut sa nebezpečne zvýšila. Večerné mesto so sebou nesie mnohé tajomstvá. V ten deň však nebolo žiadnym verejným tajomstvom, že sa v Univerzitnom ateliéri Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre uskutočnil konkurz do študentského divadla VYDI. Mohli sa ho zúčastniť všetci tí, ktorých srdce bije pre umenie - speváci, grafici, dramaturgovia, herci, herečky, režiséri, scenáristi, scénografi, fotografovia a pod. 

O konkurze som sa dozvedela náhodou, hoci sa mi už viackrát potvrdilo, že náhoda je nová životná skúsenosť, preoblečená za kabát, ktorá nám postupne odhaľuje svoje tajomstvá...Ale aby som sa vyhla zbytočnému filozofovaniu, prejdem k podstate veci. Nad konkurzom som nepremýšľala dlho, pretože patrím k tým typom ľudí, ktorí sa chopia každej zaujímavej šance, ktorá sa im pritrafí do cesty. Musím sa však priznať, že som bola nervózna pri predstave, ako stojím na javisku a upierajú sa na mňa páry zvedavých očí. Konkurzom do tohto študentského divadla si však musí prejsť každý, a je pritom úplne jedno, či sa uchádza o pozíciu fotografa alebo herca. 

Keď som už stála pred dverami do ateliéru, vediac, že čoskoro pôjdem na rad, miešalo sa vo mne veľa pocitov. Otázka, ktorá sa mi dookola opakovala v hlave, znela: Čo tu vlastne robíš? A potom ešte táto veta: Neverím, že fakt idem na javisko. Moje myšlienkové prúdy sa koncentrovali iba na otázku a odpoveď, ktoré so sebou vôbec nesúviseli. Ale tak to už býva, keď sa človek vrhne do neznámych vôd, a keď vôbec netuší, čo môže čakať...Adrenalín sa mieša s očakávaním, hoci človek nevie, do čoho sa vlastne púšťa. A v tom tkvie tá krásna a fascinujúca záhadnosť...

Len čo vyšlo jedno dievča z dverí, išla som na rad ja. Vošla som do tmavej miestnosti, po schodíkoch rovno na osvetlené pódium. Nebola som tam však sama - spoločnosť mi robil mikrofón. Postavila som sa uprostred a pohľad uprela dopredu (hoci som nikoho nevidela kvôli silnému svetlu). Keď sa ma zrazu (pre mňa) neznáme hlasy začali pýtať na meno, priezvisko a na akú pozíciu sa uchádzam, bolo to pre mňa hororovo-smiešne. Na jednej strane som sa cítila desivo, keď som nevidela žiadne tváre, a z hľadiska som počúvala len hlasy, na ktoré som musela hneď reagovať. Na druhej strane mi práve to prišlo ohromne zábavné, hoci som na javisku nemala žiadne záchvaty ohlušujúceho smiechu. Povedzme, že som sa smiala tak vnútorne. :) Keď som povedala, že sa uchádzam o pozíciu scenáristky, hlasy sa ma začali pýtať, akú slovenskú a svetovú literatúru čítam, či som mala niekde uverejnené poviedky a pod. Rozlúčili sa so mnou so slovami, aby som im na mailovú adresu poslala nejaké svoje prózy. 

Pocity? Na javisku to pre mňa bolo zvláštne. Ešte nikdy som na ňom nestála, a teraz sa na mňa zrazu upieralo niekoľko párov očí. Hodnotím to ako pozitívnu skúsenosť, pretože človek musí ísť sám za seba, na javisku sa nemá za čo skryť (ide s kožou na trh), a na základe odpovedí má možnosť porota zistiť, aký typ človeka má pred sebou. Celé to možno netrvalo ani desať minút, ale keď som bola vo vnútri, tak som mala pocit, že som tam niekoľko hodín. Som rada, že som sa na tento konkurz odhodlala, pretože v konečnom dôsledku človek aj tak najviac ľutuje to, čo mohol urobiť, a kvôli strachu to napokon vzdal. Ja som si povedala, že aj keby ma nevzali, nebudem plakať do mlieka - veď už len za túto novú skúsenosť mi to všetko stálo za to. :)

A na záver pár úsmevných momentov: ja som síce etudy nehrala, ale baby, ktoré sa uchádzali na pozíciu herečiek, si ťahali témy so scénkami. Jedna z nich mala stvárniť sladkovodnú rybu v slanom mori. Ďalšia mala zahrať zaspávajúceho Hitlera, ďalšia nervóznu tetu na strelnici...A to nebolo všetko - za absolútnu čerešničku na torte považujem tému, v ktorej mala slečna zahrať Ježiša, ktorý sa oholil, ale ktorého potom nikto nespoznal. Kreativite sa medze fakt nekladú. :) A ešte niečo na záver: Nebojte sa ísť za hlasom svojho srdca. Hoci o sebe budete spočiatku pochybovať, nesmie vás to brzdiť v plnení vašich snov a toho, čo vás napĺňa! :)


fotka: facebook.com - VYDI - študentské divadlo pri UKF v Nitre

sobota 1. októbra 2016

Čo mi dala Divadelná Nitra?


Medzinárodný festival Divadelná Nitra je odo mňa starší o dva roky. Vyvoláva to vo mne úsmev, ale zároveň aj úžas, keď si spomeniem na to, koľko ľudí sa každý rok podieľa na príprave a organizácii tohto významného podujatia. Pred týmito osobami pociťujem rešpekt, obdiv a obrovské uznanie. Počas môjho prvého ročníka na tomto festivale, kedy som v divadle trávila desať hodín denne, som sa toho naučila viac, než kdekoľvek inde. Poznatky, ktoré nadobudnete v škole, získajú skutočný význam až vtedy, keď sa hodíte do vĺn reality. V konečnom dôsledku záleží len na vás, akých príležitostí sa chytíte, a ako budete voči nim pristupovať. Čo som sa vďaka Divadelnej Nitre naučila?

1. Používať vysielačku. Prvýkrát som s ňou prišla do kontaktu na tomto festivale. Vysielačka predstavuje pre festivalový štáb neoddeliteľnú súčasť komunikácie a rýchleho vybavovania vecí. Keď nastanú neočakávané situácie (sprevádzanie zahraničných hercov do sály, hľadanie lepiacej pásky, príprava salámových chlebíčkov, hľadanie predlžovačky či kanvice na polievanie kvetov), ľudia sa prostredníctvom tohto čarovného prístroja okamžite spoja a začnú riešiť vzniknuté udalosti. Špecifickosť používania vysielačky spočíva v tom, že každý môže počuť každého, takže aj nám, dobrovoľníkom, bolo prízvukované, aby sme do nej hovorili len potrebné údaje, a nie žiadne opisy raňajok a pod. 
Prostredníctvom vysielačky som sa naučila rýchlo konať a nečakať na žiadne znamenie zhora. Veci sa museli riešiť okamžite a za pochodu, takže som si vyskúšala, ako viem zareagovať v pohotovostných situáciách.

2. Nerobiť rozdiely medzi ľuďmi. Nás, dobrovoľníkov, bolo tento rok 130. Keď k tomu ešte pripočítam festivalový tím a ľudí pracujúcich v Divadle Andreja Bagara v Nitre, dostanem sa k veľmi vysokej cifre. Počas Divadelnej Nitry som si uvedomila, že práca každého jedného človeka, ktorý sa podieľal na príprave, bola veľmi dôležitá. A bolo pritom úplne jedno, či išlo o pani upratovačku, svetelného technika, fotografa či PR manažérku. Všetci sme boli na jednej lodi a pristupovali sme k sebe s úctou a úsmevom. Nikto sa nad nikoho nepovyšoval. To sa mi veľmi páčilo. Každý deň som prichádzala do kontaktu s novými ľuďmi, s ktorými som sa mohla porozprávať, a práve to bolo pre mňa obohacujúce.

3. Rozšíriť si obzory na divadelných doskách. Témou tohtoročného festivalu bola Óda na radosť? V hlavnom programe sa predstavilo jedenásť inscenácií z Poľska, Nemecka, Francúzska, Ukrajiny, Českej republiky, Slovenska a Iraku/Švédska. Kde inde, ako v Nitre by som sa dostala k týmto hrám? Vďaka tomu som mohla vidieť, ako jednotlivé krajiny vnímajú narastajúce teroristické útoky, problematiku jednotlivca, krvavé konflikty, rasizmus či utečeneckú krízu. Stala som sa svedkom ich umeleckých výpovedí, ktoré boli vždy svojské. Prirovnala by som to k trom ľuďom a trom prázdnym papierom. Každý z nich by tam napísal či nakreslil niečo iné. A práve tá rôznorodosť bola zo všetkého najkrajšia. Dovolím si tvrdiť, že nejednému divákovi rozšíril tento festival divadelné obzory. 

4. Že na sebe treba neustále pracovať. Ako dobrovoľníčka som pomáhala v Press centre, čo znamená, že som chodila na predstavenia a písala recenzie. S každým novým článkom som začínala od nuly. Po predstavení som si vždy zapísala do zošita poznámky a potom sa pustila do písania. Vytvoriť si v hlave určitú kostru a držať sa jej, bez nejakých odbočiek, bol niekedy boj s veternými mlynmi. Keď sa k tomu ešte pridali pochybnosti, len som sa zhlboka nadýchla a začala si všetko čítať odznova. A znova a znova a znova. Kým vznikla nová recenzia, trvalo to niekoľko hodín, ale ten pocit, keď som si mohla povedať, že som zo seba dala najviac, ako sa len dalo, bol skvelý. A na ďalší deň znova ten istý kolotoč pochybností, vymazávania, hry so slovom, ale aj vnútornou spokojnosťou ma len utvrdil v tom, že pracovať na sebe musíme každý jeden deň. Bez ohľadu na včerajšie úspechy či neúspechy.

Po poslednom predstavení francúzskeho divadla a ich modelovej drámy Zrazu noc som si uvedomila, že názov hry nezodpovedal len inscenácii, ale aj mojim pocitom. Zrazu nastala noc, a ja som si uvedomila, že krásnych šesť dní strávených v divadle a na predstaveniach je už fuč. Nestíhala som sa čudovať nad tým, že to tak rýchlo ubehlo. Keď si teraz spätne premietam niektoré okamihy, ktoré sa už nezopakujú, len sa usmejem, aby som o pár sekúnd na to zosmutnela...
Dobrovoľníctvo na divadelnom festivale odporúčam každému z vás. Je to neopakovateľná skúsenosť, ktorú vám nikto nikdy nezoberie, a ktorú si budete nosiť vo svojom srdci až do konca života. Čo sa týka mňa, už sa neviem dočkať budúceho ročníka!