Škvrny na slnku: Vzrušujúce strhávanie masiek

Foto: facebook.com - Škvrny na slnku

Trieska v oku je profesionálne zoskupenie divadelníkov. Plameňomet nad týmto divadelným zoskupením drží Vojtech Koleják. Toto divadlo sa so svojím divákom nemazná. Volá ho k sebe, aby mu následne predostrelo krutú pravdu a vyvolalo tak v ňom pocit hlbokého zamyslenia. Inak tomu nie je ani v dráme Škvrny na slnku, ktorá zavítala v stredu, 30. novembra 2016, do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.

Autor hry, Leopold Lahola, sa v nej zaoberá skrytým pocitom viny. Kam až môže vyústiť? Čo dokáže urobiť so zmýšľaním človeka? Kam ho môže dohnať vlastná minulosť? Dajú sa veci riešiť iba hrubou silou? Lahola, ktorý zomrel v roku 1968, zrejme netušil, že Škvrny na slnku nestratia nič so svojej aktuálnosti aj napriek tomu, že boli napísané v minulom storočí. Téma viny, zatratenej minulosti, zamlčanej pravdy a nejasnej budúcnosti tu bude stále, a to bez rozdielu na spoločenskú, kultúrnu či politickú situáciu. Niektoré veci sa, skrátka, ani rokmi nemenia, a stále budú mať živú vypovedaciu schopnosť...

Dej hry sa odohráva v malej izbe. Tomu bolo prispôsobené aj javiskové stvárnenie. Pri vstupe do štúdia uvideli diváci stoličky rozmiestnené v kruhu pred javiskom. Tlmené svetlo umocňovalo pocit tajomna. Nikto z divákov nevedel, čo môže čakať...a stavím sa, že nikto vtedy netušil, že sa stane súčasťou ľudskej hry. Okrem štyroch stoličiek boli zaplnené všetky miesta. Aj to má však svoje opodstatnenie - voľné stoličky (každá na inom mieste) boli určené pre hercov, čo vyvolávalo pocit prepojenia medzi inscenáciou a divákom. Neexistovala žiadna opona, žiadna vzdialenosť, ktorá by tvorila hranicu medzi skutočnou realitou a tou divadelnou. Herci a ich osudy boli doslova na dotyk...

Diváci sa tak stali nielen súčasťou dramatických konfliktov,  ale aj živým priestorom na ukladanie pištole. Pri mojich nohách boli napríklad schované kufre, ktoré tvorili hlavnú zápletku drámy, čo ma nedesilo o nič menej, ako fakt, že na stoličke podo mnou sa nachádzal telefón, ktorý bol spúšťačom mnohých vyhrotených situácií. O zimomriavky som 30. novembra 2016 naozaj nemala núdzu...

V súvislosti s javiskovým spracovaním je dôležité spomenúť visiace lampy. Na začiatku predstavenia bol priestor len tlmene osvetlený, čo sa zmenilo vo chvíli, keď sa postavy dostávali do vzájomných konfrontácií. Tlmené osvetlenie teda plnilo svoju úlohu hlavne v situáciách, ktoré boli predzvesťou blížiacej sa katastrofy. 

Michal Koleják sa v úlohe zlodeja Goga prejavil ako maskulínny typ, pre ktorého boli typické neohrabané pohyby, ktoré svedčili o jeho vnútornej nevyrovnanosti a neschopnosti začleniť sa do reálneho sveta. Citeľné je to predovšetkým v spôsobe, akým visí na svojom pánovi (odmieta pripustiť, že by sa už nikdy nemali vidieť). Gogo sa na začiatku správa ako robot, ktorý len mechanicky plní príkazy svojho pána, no keď spoznáva Terezu (Jana Labajová), postupne odkrýva svoju tvrdú škrupinu. Divák to môže pocítiť predovšetkým v scéne, keď Tereza schúlená v kúte izby plače - vtedy Gogo prvýkrát nepočúva svojho pána, ale svoju pozornosť upriamí práve na ňu. Gogova neschopnosť začleniť sa do reálneho sveta spočíva aj v jeho úchylke - kradne ženám spodnú bielizeň a vyžíva sa v dotýkaní pančušiek, podprseniek a pod. Hoci Kolejákov Gogo pôsobí introvertne a nesamostatne, má chvíľky, počas ktorých sa prejavuje jeho živočíšnosť. Divák to môže spozorovať napríklad pri prvom stretnutí s Terezou, kedy ju pod vplyvom otázok neváha začať škrtiť. Postava Goga však v konečnom dôsledku vzbudzuje u divákov súcit. Nenarodil sa pod šťastnou hviezdou, a keď si myslí, že by sa mohlo všetko zmeniť, zostáva mu v hrudi krvácajúce srdce...

Michal Koleják (Gogo), foto: facebook.com - Škvrny na slnku

Najväčšou živočíšnosťou oplýva Róbert, ktorého stvárňuje Michal Kalafut. Prejavuje sa to nielen v spôsobe, akým pristupuje ku Gogovi (príkazy, manipulácia s jeho psychikou), ale aj v spôsobe, ako sa správa k Tereze. Na začiatku jej neváha zniesť modré z neba, no postupne, vplyvom odkrývania pravdy, neváha použiť aj telesné násilie. Kalafut prepožičiava Róbertovi direktívnosť a veľkú dávku emocionality - prejavy euforických stavov z Terezinho príchodu striedajú návaly hnevu voči jej množstvu otázok. Róbert musí pravidelne vybuchovať, aby sa dokázal meniť na stratenú ovečku, a naopak. Svoju citlivú stránku odkryje vo chvíli, keď sa Tereze prizná, že jeho matku na smrť umučili. V tejto scéne mení aj hlasový prejav - krik vystrieda šepot trpiaceho syna...Kalafutov Róbert je drsný živočíšny typ zlodeja, ktorý má problém so zvládaním emócií. Dokáže plynule prechádzať od jednej emocionálnej polohy do druhej bez používania afektov. Jeho Róbert je uveriteľný až do špiku kostí.

Michal Kalafut (Róbert), foto: facebook.com - Škvrny na slnku

Tereza v podaní Jany Labajovej predstavuje nežnú ženu - táto jej stránka sa prejavuje vo chvíli, keď prekvapí svojho priateľa Róberta. Je plná nádejí, optimizmu. To sa však začne meniť vo chvíli, keď sa dostane do konfrontácie s Gogom. Kladie mu otázky, na ktoré jej nechce odpovedať - Tereza je zvedavá, chce byť o všetkom informovaná, chce poznať pravdu. A keď ju spozná, nie je schopná prijať ju. Moment prekvapenia nastane vo chvíli, keď Róbertovi vylepí facku. Z nežnej kvetinky sa premieňa na zúrivú vlčicu. Labajová strieda širokú paletu emócií - vie sa úprimne tešiť z príchodu k Róbertovi, vie sa oprávnene rozzúriť, keď zistí, čo je jej priateľ zač, a vie prejaviť súcit so strateným Gogom. Radosť, nadšenie a eufóriu premieňa na bolesť, trápenie a slzy bez toho, že by mal divák pocit nejakej štylizácie. Jej prejavy a emócie pôsobia prirodzene a hodnoverne.

Jana Labajová (Tereza), foto: facebook.com - Škvrny na slnku

Kruh postáv uzatvára policajný vyšetrovateľ v podaní Jakuba Lužinu. Priestor, v ktorom by mohol svoju postavu kreovať, nie je príliš veľký. Policajný vyšetrovateľ neprechádza zložitým vnútorným svetom - jeho postava si zachováva svoju nemennú podstatu po celý čas trvania inscenácie. Ako policajný vyšetrovateľ si pozorne všíma priestory bytu a nosí si so sebou zápisník. Zachováva si pokoj a dôvtip. Z jeho rečového prejavu však vyznieva istý nádych afektu - žeby to však bol zámer postavy? 

Jakub Lužina (policajný vyšetrovateľ), foto: facebook.com - Škvrny na slnku

Škvrny na slnku priniesli do Nitry zimomriavkové divadlo. Kedy naposledy sa mohli diváci stať súčasťou divadelnej inscenácie? Kedy naposledy mohli mať pocit, že ich prítomnosť je potrebná viac, než kedy inokedy? A kedy naposledy ste z divadla odchádzali s hlavou plnou myšlienok o tom, ako by ste sa zachovali na mieste ktorejkoľvek z postáv? Škvrny na Slnku strhujú masky a nastavujú zrkadlo spoločnosti. Na začiatku to bolí, ale je to nevyhnutné k tomu, aby sme precitli a uvedomili si, že v každom z nás sa skrýva nielen plachá laň, ale aj lačné zviera. Naučíme sa to niekedy ovládať?

Réžia: Vojtech Koleják

Úprava a dramaturgia: Zuzana Bírešová

Scénografia: Jakub Branický

Hudba: Adam Dekan

Produkcia: Lenka Görfölová

Hrajú: Michal Kalafut, Jana Labajová, Michal Koleják, Jakub Lužina

Martin Kusenda: ,,Človek sa nemôže vymedzovať."

foto: unsk.sk

S riaditeľom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, Martinom Kusendom, sme sa porozprávali o jeho začiatkoch spojených s divadlom, o štúdiu na VŠMU, o zahraničných skúsenostiach, ktoré nadobudol v Nemecku, a tiež o medziľudských vzťahoch v umeleckej inštitúcii.

Váš starý otec bol dlhé roky hercom v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Ako ste ho vnímali na javisku?

Bol vo mne pocit hrdosti, ale musím povedať, že oveľa viac som v divadle vnímal moju starú mamu, pretože tá bola v nitrianskom bábkovom divadle viac ako 30 rokov inšpicientkou a do bábkového divadla som chodil oveľa častejšie. Tieto návštevy som prežíval intenzívne. Všetci moji starší kolegovia z nášho divadla ma poznajú od detstva. Môj starý otec mi bol vo viacerých veciach vzorom. Mal veľmi krásny a príjemný hlas a kultivovaný herecký prejav. Bol poctivým divadelným remeselníkom, a čo je najdôležitejšie pre mňa, bol dobrým a charakterným človekom. A ak sa hovorí, že divadlo charaktery láme, tak v jeho prípade sa to nestalo ani raz. 

V divadle ste začínali ako kulisár. Čo vás na tejto práci fascinovalo?

Mňa celkovo fascinuje každá práca, ktorú začnem robiť. A ak ju už začnem robiť, chcem ju robiť najlepšie, ako viem. Vyskúšal som viacero profesií - robil som napr. ošetrovateľa v domove dôchodcov či rôzne promo akcie, kde som so stojacou reklamou na sebe behal po meste. O hereckej kariére som vôbec neuvažoval. Práca kulisára v DAB bola po skončení základnej vojenskej služby z núdze cnosť. Tam však, prvým pribitým klincom do divadelných dosiek, som začal ,,pribíjať" aj seba samého k divadlu ako takému. Bez tejto skúsenosti by som sa hercom určite nestal. O riaditeľovi divadla ani nehovorím...

Čo všetko zahŕňa práca kulisára?

Je to predovšetkým fyzicky náročná práca. Od samotnej stavby scény až po jej rozoberanie zahŕňa veľa ďalších úloh spojených s javiskom a jeho zákulisím. A, samozrejme, vyžaduje sa tu nielen fyzická zdatnosť a remeselná zručnosť, ale aj istá osobná disciplína a ochota. Bohužiaľ, finančné ohodnotenie je veľmi nízke.

Váš brat Miloš je bábkoherec. Prejavovali ste sa už ako umelecké duše v útlom veku?

Nie. Ani jeden z nás nešiel cestou talentovaného dieťaťa, ktoré odmalička začne chodiť do základnej umeleckej školy a ktoré pokračuje na konzervatóriu. Môj brat začínal rovnako, ako aj ja - začal robiť kulisára v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Tam k tomuto divadelnému svetu privoňal a v Anglicku ho rozvíjal. V Londýne vyštudoval herectvo a potom sa vrátil domov, aby ho následne prijali do tohto divadla.

Takže k divadlu ste sa dostali prirodzenou cestou...

Skôr by som povedal neprirodzenou. Nejakým spôsobom sme si k nemu s bratom našli cestu. V živote to funguje tak, že ak chcete, tak si tú cestu nájdete. Vždy som to takto vnímal. Netreba tlačiť na pílu. Treba však chcieť, a keď už šancu dostanete, urobiť všetko pre to, aby ste si to svoje ďalšie ,,bytie" v danom priestore aj obhájili.

Študovali ste aj na Vysokej škole múzických umení. Ako si spomínate na svoje vysokoškolské štúdium?

Sú to príjemné spomienky. Prvé dva roky som býval v Bratislave, ale zvyšok štúdia som do hlavného mesta dochádzal každý deň z Nitry. Na VŠMU som prišiel remeselne a technicky nepripravený. Hlavne s mojím hlasom som mal veľké problémy. Musel som na sebe veľmi pracovať, takže som vysokoškolské štúdium vnímal predovšetkým ako veľkú výzvu. Každý rok som chcel z VŠMU odísť, pretože som sa túžil stať policajtom. V predposlednom ročníku som dokonca povedal, že idem do cudzineckej légie. Pán Huba ma však zdržal a povedal mi, že ešte by som mohol chvíľku počkať. A tak som čakal, až som tam napokon zostal a urobil štátnice.

Čo nasledovalo po ukončení VŠMU?
Ako čerstvý absolvent som nastúpil do Divadla Jozefa Gregora-Tajovského vo Zvolene. Vyhral som konkurz na rolu Hamleta od Williama Shakespeara - pre mňa ako absolventa to bola vynikajúca skúsenosť. Okrem toho som účinkoval v Štátnej opere v Banskej Bystrici a v Slovenskom komornom divadle v Martine. Potom som zo zvolenského divadla odišiel a prišiel som sem - vtedy do Starého divadla v Nitre. Jedného dňa mi však prišla pozvánka od pána Milana Sládka na divadelný konkurz do Kolína nad Rýnom. Keď som sa dozvedel, že som ho vyhral, odišiel som z divadla. Do Nemecka som tak išiel napísať môj ďalší divadelný príbeh, tentokrát nonverbálny. Keď som sa zdokonalil v nemeckom jazyku, podarilo sa mi tam natočiť aj pár filmov. Dokonca som sám napísal divadelnú hru, ktorú som uviedol spolu s troma ďalšími kolegami.

Aké ste spozorovali rozdiely medzi slovenským a nemeckým divadelníctvom? Čím bola pre vás práca herca v Nemecku obohacujúca?
Rozdiel bol možno v prístupe k práci ako takej. Byť hercom na ,,voľnej nohe" napr. v Kolíne nad Rýnom nie je vôbec ľahké - hlavne, ak ste ešte k tomu cudzinec a nehovoríte ,,Hochdeutsch". Preto ste odhodlaný sa o každú šancu pobiť, a keď ju dostanete, nedovolíte si ani jeden prešľap, ani jedno zaváhanie. Naučí vás to byť v pravom slova zmysle profesionálom. Tam vám veľmi rýchlo dajú pocítiť, že nie ste jediný na svete, a že na vaše miesto je okamžite pripravených nastúpiť minimálne 20 ďalších. Nemecko bola pre mňa veľká škola tvrdej divadelnej práce a profesionality. Vďačím za to aj pánovi Milanovi Sládkovi.

Hrali ste aj v niekoľkých slovenských seriáloch.
Dlho som sa vyhýbal týmto skúsenostiam, pretože som sa považoval za divadelného herca a nechcel som hrať v seriáloch. Potom som však pochopil, aká je realita. Človek sa nemôže vymedzovať. Keď príde príležitosť, prečo ju nevyužiť a neukázať, čo vo vás je? Takýmto spôsobom som začal natáčať Panelák. Mihol som sa aj v Chlapi neplačú v úlohe módneho návrhára. Moja televízna kariéra rozhodne nie je taká zaujímavá a bohatá.

Mali ste však aj napriek tomu pocit, že ste pred kamerami mohli ukázať, čo sa vo vás skrýva?
Do istej miery áno. Na divadelných doskách sa však cítim istejšie, ako pred televíznou kamerou.

Keď ste sa pred viac ako rokom stali riaditeľom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, vyvolalo to veľa negatívnych ohlasov. V polovici minulej sezóny odišla polovica hereckého súboru na čele s dramaturgičkou. Ako to teraz, s odstupom času, vnímate?
Ako hovorí Hamlet: ,,Veci vo svojej podstate nie sú dobré, ani zlé. Dobrými alebo zlými ich robí až naše myslenie." Keď mám tú situáciu vyhodnotiť s odstupom času, tak si myslím, že nič lepšie sa za tých okolností divadlu nemohlo stať. Dobre sa stalo to, čo sa stalo. Toto divadlo potrebovalo nový nádych a nové impulzy. A tie aj prišli. Máme nové kolegyne a kolegov prakticky na všetkých pozíciách. Umelecký súbor je kompletný, divadlo má aj novú dramaturgičku. Ľudia pracujú a pozerajú sa dopredu. Sezóna je v plnom prúde. Medziľudské vzťahy v divadle veľmi pozorne vnímam. Vzťah divadla k jeho divákom je pre mňa ešte podstatnejší. Myslím si, že to naše posledné dve premiéry len potvrdzujú.

Prečo ste sa rozhodli práve Mojím Malým princom otvoril divadelnú sezónu 2016/2017?
My sme sa predovšetkým rozhodli otvoriť novú divadelnú sezónu inscenáciou režírovanou Jirkom Jelínkom. Ponúkli sme mu viacero titulov. Malý princ ho z nich oslovil najviac. A výsledok? Príďte sa pozrieť a presvedčte sa sami.

Martin Kusenda (vpravo) s režisérom Jiřím Jelínkom (vľavo), foto: SDKSVNR

Miloš Kusenda, foto: SDKSVNR

Môj Malý princ, foto: SDKSVNR

Hop, foto: SDKSVNR

Kým kohút nezaspieva: Čítačka v DAB Nitra

zľava: dramaturg DAB Nitra Adam Gold spolu s režisérom Michalom Spišákom

V utorok, 22. novembra 2016, sa v priestoroch Divadla Andreja Bagara v Nitre uskutočnila čítacia skúška k pripravovanej inscenácii Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. Dramaturg divadla Adam Gold a režisér Michal Spišák porozprávali o vnútorných motiváciách výberu dramatického textu a oboznámili nás, na základe akého interpretačného kľúča budú pristupovať k javiskovému spracovaniu.

Kým kohút nezaspieva patrí k vrcholným dramatickým textom slovenskej literatúry 2. polovice 20. storočia. Dej sa odohráva v pivnici meštianskeho domu, kam nemeckí vojaci odvlečú desať ľudí, ktorí sa zdržali vonku po zakázanej devätnástej hodine večer. V jednom priestore sa tak ocitajú ľudia rôznych spoločenských vrstiev a charakterových vlastností - prostitútka vedľa vystrašenej študentky, uznávaný holič vedľa úbohého tuláka, pôrodná babica vedľa zverolekára...Rukojemníci komunikujú s vonkajším svetom prostredníctvom obchodníka Fischla, od ktorého sa dozvedia, že jeden z majorových vojakov bol na ulici prepichnutý nožom. Major po Fischlovi odkáže, že ak sa jeden z rukojemníkov prizná, zvyšní deviati budú môcť odísť. Zrážka ľudských charakterov tak vytvára predpoklad na koncipovanie dynamických situácií, ktoré postupne naberajú na obrátkach. 

Dramatický text s bohatým vnútorným svetom jednotlivých postáv bol na slovenských divadelných doskách už viackrát spracovaný. Na základe čoho je dramaturg Divadla Andreja Bagara v Nitre, Adam Gold, presvedčený, že práve toto dielo by malo byť uvedené v aktuálnej monotematickej sezóne pod názvom MADE IN SLOVAKIA? ,,Po úvodných diskusiách sme s režisérom Michalom Spišákom dospeli k presvedčeniu, že v tejto sezóne by tu určite mala mať svoje miesto aj moderná dráma. Na základe toho sa nám vyprofilovali dva alebo tri texty, nad ktorými sme uvažovali. S odstupom času sme dospeli k tomu, že Ivan Bukovčan je pre svoje kvality a tematické vymedzenie do tohto repertoáru najvhodnejší ako zástupca modernej slovenskej dramatickej tvorby." 

Režisér Michal Spišák sa netají nadšením k tejto modelovej dráme. Pokladá ju za jednu z najlepších v našej krajine. Za najväčší prínos považuje predovšetkým to, ako sa tu riešia základné otázky ľudskej existencie - otázka života a smrti, za akých okolností je človek schopný v istých vypätých situáciách bojovať, akým spôsobom to uskutoční, či čo všetko bude ochotný obetovať a zradiť. Spišák bude klásť veľký dôraz na dialógy, no okrem nich sa môžeme tešiť aj na dva významné režijno-dramaturgické posuny: ,,Hra, ktorú napísal autor, sa odohráva v pivnici meštianskeho domu, kde sú obyvatelia vysťahovaní. Dej sme posunuli do priestoru, ktorý sme nazvali bitúnok. Mäsiarstvo nie je používané - rodina sa stadiaľ vysťahovala, takže sa tam nachádza len starý nábytok. Artefakty sú zvyškami idylického sveta, ktorý je dávno zrútený. Bitúnok nám symbolizuje svet, v ktorom sa odohráva niečo veľmi zlé. Takýmto spôsobom chceme zvýrazniť krutosť materiálneho sveta, poukázať na zápas o holý život a duševné zrádzanie," uvádza.

Druhý posun predstavujú štyri vojenské postavy, ktoré budú predstaviteľmi vonkajšieho sveta. Spišák však upozorňuje, že hoci významovo budú vojaci korešpondovať s vnútorným svetom rukojemníkov, nebudú s nimi prepojení: ,,Vojakov nebudeme zobrazovať vo forme ilustrovaných scén, o ktorých sa bude hovoriť. Ide nám skôr o surreálne výjavy toho, ako si rukojemníci predstavujú, čo sa bude vonku diať. Môžu to byť aj surreálne predstavy, ktoré násobia a podporujú to, ako asi vzniká strach, ktorý potom vedie k ich správaniu." Aj napriek tomu, že pôjde o náročnú hru, Spišák si nemyslí, že to bude depresívne. Ako uviedol: ,,Pevne verím tomu, že to bude veľmi napínavé a strhujúce v rôznych spôsoboch prejavu jednotlivých postáv."

Na záver nám prezradil, že určitú štruktúru má síce premyslenú, no konkrétna podoba bude vznikať až počas skúšobného procesu: ,,Najprv budeme skúšať dialógovú časť - treba na nej precízne pracovať v uzavretom priestore. Až potom sa dostaneme do ďalšej fázy - začneme tam vsúvať výjavy." Premiéra inscenácie Kým kohút nezaspieva je naplánovaná na 20. január 2017. Divadlu Andreja Bagara v Nitre prajeme veľa síl a tvorivej energie pri skúšaní tejto drámy!

počas čítacej skúšky

model scény

HERECKÉ OBSADENIE

hore: pani Lekárniková (Lenka Barilíková)
dole vľavo: študent Ondrej (Tomáš Turek)
dole vpravo: obchodník Fischl (Ivan Vojtek)
Foto: DAB Nitra

vľavo: Tulák (Peter Oszlík)
vpravo: učiteľ Tomko (Martin Nahálka)
Foto: DAB Nitra

vľavo: holič Uhrík (Martin Fratrič)
vpravo hore: zverolekár Šustek (Branislav Matuščin)
vpravo dole: bývalý horár Terezčák (Ján Hrmo)
foto: DAB Nitra, Staré divadlo Karola Spišáka v NR

vľavo hore: prostitútka Marika Mondoková (Alena Pajtinková)
vľavo dole: gymnazistka Fanka (Andrea Sabová)
vpravo: pôrodná babica Babjaková (Eva Pavlíková)
foto: DAB Nitra

vľavo: nemecký dôstojník (Roman Poláčik)
vpravo: nemecký poddôstojník (Martin Šalacha)
foto: DAB Nitra

Nemeckého vojaka č. 1 bude hrať Martin Stolár a nemeckého vojaka č. 2 Karol Fila.

Noc divadiel 2016

Keď som sa pred pár mesiacmi dozvedela o podujatí Noc divadiel, vyvolalo to vo mne patričnú zvedavosť. Do celoslovenského projektu sa tento rok zapojilo 49 divadiel z 22 slovenských miest. Každé divadlo si pripravilo zaujímavý program - napr. v Divadle Andreja Bagara v Nitre to bola inscenovaná prehliadka zákulisia, v Starom divadle Karola Spišáka sa konala prehliadka bábkového skladu, v Slovenskom komornom divadle Martin sa mohli návštevníci zúčastniť otvorenej čítačky k inscenácii Vojna nemá ženskú tvár...Aktivity, ktoré ponúkali jednotlivé divadlá, boli skutočne pestré. Práve Noc divadiel je jediným podujatím, pri ktorom ľutujem, že nemám časovrat, prostredníctvom ktorého by som sa mohla dostať na viacero miest naraz.

19. novembra 2016 som Noc divadiel strávila v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Pri tejto príležitosti mi bol pridelený kostým zo Shakespearovej historickej hry Richard III., v ktorom hrala Mária Kráľovičová postavu Vojvodkyne z Yorku. Vždy, keď sa mi dostane do rúk (v tomto prípade by síce bolo správnejšie povedať na telo) divadelný kostým, začnem si predstavovať jeho príbeh - od prvotného náčrtu až po telo herečky, ktorá ho prostredníctvom príslušnej postavy oživí na javisku. Mala som zimomriavky, keď som si uvedomila, že tento kostým prežil svoj život na Letných shakespearovských slávnostiach na Pražskom hrade.

Kostým bol prvým krokom k tomu, aby som sa začala postupne meniť na strašidlo. Ďalšia fáza nasledovala vo chvíli, keď som si natrela tvár bielou farbou a keď som si na pery naniesla krvavočervený rúž. Výsledný efekt podčiarkla červená parochňa. A divadelné strašidlo bolo na svete!

Na tvárach divákov, ktorí postupne vchádzali do sály na predstavenie Zdravý nemocný od Moliéra, bolo zábavné sledovať ich reakciu po tom, ako ma uvideli. Niektorí sa ma spýtali, prečo vyzerám ako strašilo...Pamätám si na jedno milé dievča, ktoré sa ma s nádejou v hlase spýtalo: ,,Aj vy budete hrať v predstavení?" Istá pani mi pochválila aj účes, na čo som jej s úsmevom odpovedala, že je to parochňa. (Raz za život mi niekto pochváli vlasy, a aj to nie sú moje!) Za klinec večera však považujem jedného staršieho pána, ktorý na mňa cestou do divadelného podzemia (kde po predstavení prebiehal koncert Milo Kráľ Band) zakričal: ,,Bu bu bu!" 

Noc divadiel v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave bola pestrá nielen po vizuálnej stránke (tlmené modré svetlá vo foyer, strašidlá s bielymi tvárami a perami od krvi), ale aj po tej obsahovej. Program začal Moliérovou hrou Zdravý nemocný, po skončení ktorej čakali na divákov darčeky (tričko či lístok do divadla). Potom sa všetci presunuli do suterénu, kde svojím zamatovým hlasom obšťastnil publikum Milo Kráľ spolu so svojou skupinou. Som skutočne šťastná a vďačná, že som mohla byť súčasťou tohto skvelého podujatia (aj napriek silnej nádche, ktorá dopomohla k môjmu strašidelnému výzoru).

Ak ste tento rok Noc divadiel nenavštívili, odporúčam vám, aby ste to v budúcnosti zmenili. Je to jedinečné podujatie, prostredníctvom ktorého budete mať možnosť spoznať túto kultúrnu inštitúcii aj z jej druhej, nepoznanej stránky. Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý si chcem v budúcnosti určite zopakovať.

P.S.: Ten pocit, keď sa nestíhate v šatni odlíčiť, pretože sa ponáhľate na vlak, a ľudia sa pri pohľade na vás modlia, aby ste ušetrili ich život...Noc divadiel stála za to!

Hop: Divadelný zážitok pre najmenších

Foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Po minulotýždňovej premiére rozprávky Môj Malý princ prichádza Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre s ďalším zaujímavým titulom pod názvom Hop. Tentokrát sa pozornosť upriamuje na detského diváka do troch rokov. Hoci tento vekový priemer výrazne prekračujem, hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodla ísť na premiéru tohto batolária, bolo režisérske duo Jiří a Monika Jelínkoví. Tí z vás, ktorí ste čítali recenziu o Mojom Malom princovi dobre viete, že práve Jiří Jelínek stojí za týmto kúzelným bábkovým kabaretom so živou kapelou. Bola som preto zvedavá, s čím zaujímavým príde v druhej premiére sezóny Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Premiéra batolária sa uskutočnilo v piatok, 18. novembra 2016, o 10.00 hodine v študovni.

Najmenšie ratolesti vchádzali do priestorov študovne cez malý domček, v ktorom sa niektorým tak páčilo, že už ani nechceli vyjsť. Práve tento zaujímavý príchod sľuboval najmenšiemu divákovi nezabudnuteľný zážitok. Keď si rodiny s deťmi posadali na pestrofarebné vankúše, ktoré boli rozmiestnené na veľkom koberci, batolárium sa mohlo začať. Detičky so záujmom pozerali na domček s modrými oknami a pastelovou strechou, z ktorej sa po chvíli vynorila mama-zajačica (Oľga Schrameková) hľadajúca svoju dcérku. Ako sa len natrápila, kým malú Elu Hopovú (Henrieta Kolláriková), ktorá sa jej skrývala v oknách, konečne našla! Interakcia s najmenšími divákmi prebehla vo chvíli, keď sa im začali obe zajačice postupne predstavovať: ,,Ahoj, ja som Ela. A ty si kto?" ,,Jurko." Okrem toho, že sa deti po vyzvaní zajačíc predstavovali, mohli sa ich aj dotknúť. Práve dotyk a citlivý prístup herečiek zohrali v tomto prípade veľmi dôležitú úlohu.

V malom domčeku sa postupne predstavia aj ďalšie zvieratká - napríklad dve sliepky, ktoré vedie bábkoherec Ivan Gontko. Ich vzájomné prekrikovanie a podpichovanie rozosmialo nielen deti, ale aj ich rodičov. V batoláriu je prítomné aj špinavé prasiatko, ktoré sa zajka Ela Hopová rozhodne umyť bublifukom. Malé deti následne vyzve k tomu, aby otvorili skrinky vedľa vankúšov, v ktorých sa nachádzajú makety prasiatok s nalepovacími škvrnami. Najmenší diváci s pomocou herečiek a rodičov odliepajú nečistoty a prasiatka dôkladne poumývajú bublifukom. Okrem zajačíc, prasiatka a sliepok môžu detičky pohladkať aj psíka Dunča. 

Batolárium Hop je založené na prvom kontakte najmenšieho dieťaťa s divadlom. Malý návštevník sa prostredníctvom citlivého prístupu herečiek učí dotykom a tomu, akú dôležitú úlohu zohrávajú v našich životoch. Najciteľnejšie je to predovšetkým v časti, keď sa malá zajka Ela Hopová pritúli k svojej mamine a povie jej: ,,Poďme sa poľúbiť." Nebojme sa teda prejavovať lásku a náklonnosť k najbližším. Nebojme sa rozdávať lásku bez toho, že by sme za to niečo čakali. Dávajme lásku preto, že chceme, nie preto, že musíme...

Réžia a scenár: Jiří Jelínek a. h. a Monika Jelínková a. h.

Dramaturgia: Petra Zichová a. h.

Dramaturgická spolupráca: Petra Babulícová

Scéna a kostýmy: Bára Čechová a. h.

Hudba: Zdeňek Král a. h.

Hrajú: Henrieta Kolláriková, Oľga Schrameková, Ivan Gontko alebo Roman Valkovič

Inšpícia: Mariana Cibulková

Foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Kúpalisko: Vyplavenie ľudskej túžby, alebo potopa ženského srdca?

Foto: Peter Jurík

Bezprostredne po skončení predstavenia Kúpalisko, ktoré sa odohralo 15. novembra 2016 v Dome Matice slovenskej, mi do hlavy vrazili divadelné oriešky. Snažila som sa ich odložiť a získať tak určitý časový odstup, ale márne. Rozhodla som sa teda obliecť do plaviek a so záchranným kolesom som sa pustila do inscenácie Nového divadla v réžii Šimona Spišáka.

Začiatok je tajomný a plný očakávania, pretože na javisku vidím kúpacie koleso s dvoma mužskými figurínami, ktoré sú pripravené skočiť do vody, keďže majú na očiach nasadené plavecké okuliare. Po niekoľkých minútach ticha, kedy začnem seriózne premýšľať nad tým, že v tomto predstavení budú figurovať mlčanlivé figuríny, prichádza na scénu Ľubomíra Dušaničová oblečená v zlatých dvojdielnych plavkách a s magnetofónom v rukách. Skôr, než ho zapne, zaplní nielen javisko, ale aj celý priestor piesňou Summertime, ktorá v jej podaní získava nádych melanchólie a túžby po teplých letných večeroch. Po úvodnej piesni zapne magnetofón a všetci v sále začujeme typickú kúpaliskovú atmosféru - miešanie ľudských hlasov, šplechot vody...Krátko po tom vstúpia na scénu štyri ženy v plavkách, ktorým na hlavách nechýbajú modré kúpacie čiapky. Keď si ľahnú na kraj javiska, tvárou k divákom, vidím, ako sa na ich bledých telách začínajú udomácňovať slnečné lúče. 

Ženské protagonistky predstavujú bohatý materiál na skúmanie útrob ženskej duše. Každá z nich túži po niečom inom - jedna túži po bábätku, ďalšia po čistej prírode, ďalšia po vláde nad svetom...Sú odlišné nielen po fyzickej stránke (jedna má dlhé blond vlasy, ďalšia krátke čierne), ale aj po psychologickej. A predsa majú niečo spoločné - túžbu, ktorá ich postupne zmení na divoké, vražedné šelmy. Zo ženských postáv mi utkvela v pamäti postava Gabiky, ktorú stvárnila Andrea Ballayová. Zaujala ma svojou neochvejnou túžbou po čistej láske. Jej postáva v sebe mieša detskú naivitu s opojnými chvíľami šťastia, ktoré o pár sekúnd na to prechádzajú do bolestivej agónie. Práve na postavách týchto piatich ženských hrdiniek som jasne videla, do akých rozmerov môže narásť ľudská túžba. Ako to vyzerá, keď nad ňou stratíme kontrolu...keď si bezhlavo ideme za vášňou....Táto inscenácia ponúka divákom vyleštené zrkadlo ľudskej duše. V súvislosti s vášňou sa tiež stávam svedkom narastajúcej intimity medzi jednotlivými ženskými postavami. (Prvý nerozlúsknutý oriešok: Akú úlohu tu hrajú ženské bozky? Ich vzájomné dotyky? Žeby sa vášeň v tejto inscenácii nedotýkala len ľudí opačného pohlavia? Možno...)

Na tvrdý divadelný oriešok narážam v postave muža, ktorého stvárňuje Martin Nahálka. Doteraz si nie som istá tým, čo jeho postava zosobňuje. Na začiatku je to jasné ako facka - vidím plavčíka v bielych ponožkách, ktorý formuje ženám zadočky a dbá na ich telesné výkony. (Ďalší nerozlúsknutý oriešok: Prečo má plavčík ponožky?)

Keď im však začne postupne plniť najtajnejšie sny, začínam uvažovať nad tým, či zosobňuje alegóriu na ľudskú túžbu. Jeho postava narastá do väčších rozmerov v momente, keď ženy pristihne, ako bijú jednu z nich - Jarču (Ľubomíra Dušaničová). Od každej vyžaduje, aby mu povedala, po čom najviac túži. A prichádza tvrdé zobudenie. Keď sa mu napríklad Barča (Lucia Korená) zverí s tým, že túži ovládať ľudí, muž si vyzuje biele ponožky a začne ju mlátiť po tele. A napokon jej prikáže, aby si ich zavesila na uši...Každá z nich dostane za svoju túžbu trest. Zosobňuje mužská postava v tomto prípade milujúceho Boha, ktorý neváha potrestať svoje ovečky, pretože vie, že to je jediný spôsob, ako precitnúť? 

Režisérovi Šimonovi Spišákovi sa podarilo vytvoriť ilúziu kúpaliska, kde ženy zadržiavajú dych, aby mohli oživovať svoje túžby - nech sú akokoľvek šialené a nereálne. Keď nad tým teraz uvažujem, stále mi nie je jasné, či inscenácia chcela poukázať na vášnivú lásku v jej rôznych podobách, alebo to bolo o Bohu, ktorý občas musí trestať, pretože jedine v tom spočíva precitnutie ľudského ducha? Asi je to na každom divákovi, čo v tejto inscenácii nájde, čo tam uvidí, čo si odnesie a zapíše do duše...Choďte na Kúpalisko a môžno objavíte interpretačný kľúč.

Autor: Bára Kubátová

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna, kostýmy a bábky: Karel Czech

Kostýmy: Adriana Černá

Réžia: Šimon Spišák

Hrajú: Lucia Korená, Andrea Ballayová, Ľuba Dušaničová, Agáta Spišáková, Katarína Petrusová, Martin Nahálka

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Režisér Peter Oravec: ,,Divadlo musí odovzdať divákovi odkaz."

Foto: Divadlo Nová scéna, Lubo Balko

Ako režisér kladie vo svojich muzikáloch dôraz na výtvarnú stránku inscenácie a dynamiku deja. Ako vysokoškolský pedagóg v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty v Nitre sa snaží v študentoch vzbudiť záujem o dejiny divadla. Ako stredoškolský pedagóg na Súkromnom konzervatóriu v Nitre formuje mladých hercov a herečky pri tvorbe inscenácií. Peter Oravec.

Na UKF Nitre vyučujete dejiny divadla, interpretáciu divadelného diela, súčasný muzikál a umelecké dielne. Ako sa snažíte vzbudiť u študentov záujem o divadlo?

Vyučujem iba divadelné predmety. Do styku so študentmi prídem najskôr s dejinami divadla, ktoré mnohí považujú za veľmi nudné. Pre mňa to však nuda rozhodne nie je. Študentov sa snažím nabudiť mojím prvotným nadšením k starším dejinám divadla, kde sú rozprávky prepojené s mytológiou. Práve cez rozprávkové a mytologické príbehy sa ich snažím motivovať. A to ich vždy nadchne. Keď už potom prídeme do nudnejších častí dejín, je to tým pádom jednoduchšie.

V čom sa líši interpretácia divadelného diela od interpretácie literárneho diela?

Divadlo je podľa mňa jedno z najkomplexnejších a najkomplikovanejších umení. Napríklad, interpretácia hudobného diela zahŕňa len hudobnú stránku. Keď však interpretujeme divadelnú inscenáciu, máme k dispozícii päť základných zložiek: textovú (literárnu), výtvarnú (scénografia, kostýmy, svetlo, projekcia), hereckú, zvukovú (hudobnú) a režijnú (dáva všetky zložky dokopy). Pri interpretácii musíte mať znalosti zo všetkého. Iba tak sa dopracujete ku komplexnému hodnoteniu.

Podľa akého kľúča vyberáte inscenácie dramatických diel, ktoré študenti interpretujú?

Ja ich nevyberám - vyberajú si ich oni. Nechávam im voľnú ruku. Závisí iba od nich, aké predstavenie si vyberú a ako budú aplikovať všetky výrazové prostriedky. Teoreticky a prakticky prechádzame každou zložkou. Najprv prednesiem teoretickú časť a následne im na mojich prácach ukazujem, ako to vyzerá v konkrétnej realizácii. 

Ako prebieha seminár umeleckých dielní?

Umelecké dielne som naposledy učil pred piatimi rokmi. Vtedy sme sa snažili prakticky pripraviť divadelnú inscenáciu. Vybrali sme si dadaicko-surrealistický text Svadobčania na Eiffelovke. Rozoberali sme jednotlivé inscenačné zložky - snažili sme sa vymyslieť koncept, nakresliť scénu, navrhnúť kostýmy, vybrať hudbu a upraviť text. K inscenácii sme sa snažili pristupovať tvorivo. Pôvodný zámer bol ten, že si skúsime jednu scénu aj naštudovať, ale k tomu sme sa nedostali, lebo skončil semester. 

Učíte aj na Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Čím sa líši spôsob výučby na konzervatóriu od spôsobu výučby na vysokej škole?

Na konzervatóriu študujú stredoškoláci (14 - 19 rokov), pričom na vysokej škole študujú vysokoškoláci od 19 rokov vyššie. Na univerzite sa venujeme viac teórii, pričom na konzervatóriu je to hlavne o praxi. Vo vyšších ročníkoch na konzervatóriu vyučujem aj hereckú tvorbu. Herci sa učia pracovať s režisérom a to ma najviac baví - tvorba inscenácie. Na konzervatóriu tiež učím dejiny divadla. Mám rovnaké skriptá pre stredoškolákov aj vysokoškolákov. Čo ma najviac teší je to, keď mi píšu moji bývalí študenti, ktorí sú na VŠMU v Bratislave alebo na JAMU v Brne, nasledovné správy: Keby som nemal tvoje skriptá, tak tie skúšky ani neurobím. 

Ako si spomínate na svoje vysokoškolské štúdiá? Vidíte rozdiel v tom, ako ste k štúdiu pristupovali vy a ako k nemu pristupuje súčasná generácia?

Je to v tom veľký rozdiel. Ja som najprv študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici a potom som študoval estetiku a históriu na UKF v Nitre. Pred skúškami sme sa triasli od strachu. Pamätám si, že na prijímačkách z estetiky nás bolo tristo, zobrali nás tridsiatich a skončili sme desiati. Teraz nám na prijímačky chodí tridsať ľudí a nastúpi desať. Môžeme hovoriť o populačnom prístupe. 

Nechcem teraz pôsobiť ako moralizátor, ale keď som študoval, tak mne aj ostatným spolužiakom na škole veľmi záležalo. Pamätám si, že sme spolu chodili na výstavy, predstavenia...dokonca sme po vyučovaní ostali v škole a pozerali filmy. Keď však niečo podobné navrhnem svojim študentom, nestretnem sa s pochopením. Každý zo školy uteká preč.

Pamätáte sa na inscenáciu, ktorá vo vás vyvolala túžbu stať sa režisérom?

Pamätám si na dve inscenácie. Prvou je Rozprávka o cárovi Saltánovi v réžii Jozefa Bednárika, ktoré uviedlo Divadla Andreja Bagara v Nitre. Mal som vtedy asi päť rokov a moja mamina, ktorá tam vtedy pracovala, ma brávala na skúšky. Bola tam tam jedna scéna, ktorú Jožko Bednárik prerábal dovtedy, pokým som sa neprestal mrviť. Hovoril: ,,No, Peter sa mrví, musíme ju prerobiť." Potom mojej mamine všetci hovorili: ,,Už ho sem viac nenos, prosím ťa, lebo to bude do nemoty prerábať!"

Keď som mal štrnásť rokov, bol som na verejnej generálke muzikálu Pokrvní bratia - opäť v réžii Bednárika. Práve tam som pochopil, že muzikál je mojou šálkou kávy. V duchu som si povedal: Prepáč Shakespare, prepáč Moliére, ale mňa baví muzikál. 

Ako režisér ste sa podpísali pod viaceré úspešné inscenácie (Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Obchod na korze, Tanec nad plačom, Ach, Júlia! Och, Rómeo! Na vine je Shakespeare?). Ako si teraz, s odstupom času, spomínate na svoj režisérsky debut?

To bolo ešte na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde som študoval herectvo. Nedokončil som ho, pretože ma prestalo baviť byť pre niekoho iba figúrkou. Možno to bolo aj tým, že v našom ročníku sme nemali žiadnych režisérov. Jozef Adamovič, vedúci katedry, sa nás vtedy spýtal: ,,Má niekto ambíciu režírovať? Ak áno, dám mu šancu." Tak som sa to rozhodol vyskúšať. Spracovali sme vtedy hru od Bulgakova - Zojkin byt. Paradoxne, po osemnástich rokoch som sa k nej znova vrátil - robil som ju ako absolventské predstavenie s mojimi študentmi na konzervatóriu.

Obchod na korze, foto: Ctibor Bachratý

Pociťovali ste výzvu, keď ste v roku 2011 režírovali školský muzikál Ples upírov?

Pre mňa bol tento muzikál jeden zo splnených snov. Miloval som ho a milujem ho doteraz. Na začiatku to však vyzeralo tak, že sa nebude nikdy realizovať, pretože keď sme požiadali o licenciu, odpísali nám, že nám ju ani náhodou nedajú. Pol roka som im stále písal, až napokon zasiahol Boh a všetci svätí a prišla mi jedného dňa správa, aby som ich prestal otravovať, a že nám tú licenciu dajú.  Bola to vôbec prvá študentská licencia na Ples upírov na svete. Mohli sme odohrať sedem až osem predstavení. Na muzikál sa prišla pozrieť aj jedna asistentka z viedenskej produkčnej spoločnosti, pod ktorú spadajú aj autorské práva na tento muzikál. Keď sme požiadali o ďalšie predstavenia, bez problémov nám ich predĺžili. To bolo pre mňa víťazstvo.

Čo je najnáročnejšie pri produkcii školských inscenácií?

Školské inscenácie vznikajú na kolene. Pri Plese upírov sme mali zabezpečenú finančnú podporu, keďže to bolo v rámci grantu. Na druhej strane sa to však veľmi byrokraticky skomplikovalo, pretože sa museli podpisovať verejné obstarávania. Je preto vždy veľmi náročné dať všetko dokopy. Tiež sa vždy snažíme o to, aby študenti uverili, že sa študentská inscenácia skutočne zrealizuje.

Trúfate si opísať svoj režijný rukopis?

Mojím divadelným otcom je Jozef Bednárik. Nehanbím sa za to, že som od neho veľa pochytil a že som sa mnohým inšpiroval. Som ním poznačený, ale nemyslím si, že mám nejako extra vyhranený režijný rukopis. Hoci niektorí tvrdia, že sa to už rysuje.

Na čo ako režisér dávate najväčší dôraz?

Pre mňa je divadlo od slova dívať sa. Veľký dôraz preto kladiem na vizuálnu (výtvarnú) stránku inscenácie. Aristoteles v jednej svojej teórii tvrdí, že slovo dráma vzniklo od slova draó = konať. Práve preto tiež vždy dbám na to, aby bola v mojich hrách akcia. Toto sú pre mňa podstatné veci.

Väčšina ľudí má zaužívanú predstavu o tom, že do divadla sa chodí relaxovať. Ako to vnímate?

Samozrejme, že v divadle sa má človek zrelaxovať, ale zároveň z neho musí odísť s nejakým posolstvom. Divadlo má dať súčasnému divákovi nejaký odkaz. To sa snažím dostať aj do mojich inscenácií. Nemám rád komerciu, ale nebavia ma ani avantgardy. Som niečo medzi tým. Nehanbím sa však povedať, že som mainstreamový divák.

Čo podľa vás musí spĺňať divadelné dielo, aby zaujalo diváka?

To je veľmi ťažká otázka. Niekomu stačí téma. Mne však nie. Keď je dobrá téma zo súčasného života nudne spracovaná, tak také predstavenie u mňa nemá šancu. 

V dobrom diele by malo ísť o vzájomné prepojenie témy a formy. Na predstavení sa nesmiem nudiť. Len čo začnem prekladať nohy, viem, že je zle. Ďalšie štádium prichádza vtedy, keď začínam počítať reflektory. Aj preto si na predstaveniach zásadne sadám na okraj. Nenechám sa týrať.

Ktoré inscenácie v súčasnosti považujete za najprínosnejšie pre slovenskú divadelnú kultúru?

Veľa závisí od vkusu a od toho, čo všetko daná inscenácia ponúka. Z činoherných sa mi páčila Nevesta hôľ v Slovenskom národnom divadle. Z nitrianskych inscenácií  ma najviac oslovili texty hier Podivný prípad so psom a Štyria v ringu. 

Ach, Júlia! Och, Rómeo! Na vine je Shakespeare? Foto: UMA&production s.r.o.

Ktorých slovenských kostýmových výtvarníkov a scénografov obľubujete?

Mám ,,svoj" tím, ktorý sa skladá z dvoch ľudí. S kostýmovou výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou si rozumieme nielen ľudsky, ale aj profesionálne. Vždy, keď si spolu sadneme, vieme si povedať pozitíva a negatíva. Ona príde, prinesie mi tri varianty, pričom je každý jeden dobrý, a ja si už len musím vybrať, ktorý je najlepší. Mojím obľúbeným scénografom je Pavol Andraško, ktorý tiež myslí veľmi koncepčne. Naše stretnutia sú vždy prínosné. Pavol mi tiež veľakrát pomôže aj v réžii, ja jemu zas v scénografii, takže sa vzájomne dopĺňame. 

Máte radšej výpravné inscenácie, alebo preferujete ,,veľké emócie na malom javisku"?

Ja som barokový typ. Samozrejme, môže byť dobrá inscenácia aj na prázdnej scéne s jednou stoličkou, ale keď to vidím, pomyslím si: Preboha, čo len toto bude? Ja si tak hovorím, že som zemiak. Nie som mango, moderné exotické ovocie. 

Navštevujete divadelné festivaly? Čím môžu podľa vás obohatiť súčasného diváka?

Keď môžem, rád ich navštívim. Na Divadelnú Nitru chodím vždy, keď mi to čas dovolí. Čo sa týka tohtoročného programu, dominujú u mňa slovenské predstavenia nad zahraničnými. Nemám rád strohosť a studenosť, ktoré mnohé zahraničné inscenácie ponúkajú. Práve preto sú mi bližšie slovenské. Jednoznačnou jednotkou bola u mňa Sláva Daubnerová a jej monodráma Solo Lamentoso. Chodievam aj na Dotyky a spojenia do Martina, sem-tam na Novú drámu. 

Divadelné festivaly ponúkajú prehľad toho, čo sa deje v súčasnom divadle - práve to považujem za ich najväčší prínos.

Režíroval ste aj inscenovanú prehliadku pri príležitosti otvorenia divadelnej sezóny 2016/2017 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Na základe akej koncepcie ste vytvárali jej program?

Na otvorení sezóny sme mali iba ochutnávku. Kompletná prehliadka bude 19. novembra počas Noci divadiel. Takéto inscenované prehliadky sme robili už veľmi dávno so Slávkou Civáňovou. Vtedy ešte žila hviezda nitrianskeho divadla, Adela Gáborová, ktorá to vtedy uvádzala.

Podobnú prehliadku sme robili aj na Novej scéne a teraz sme konečne dostali priestor urobiť to v Nitre. Chceme, aby to bolo aj zábavné, aj náučné, aj strašidelné, aj zaujímavé. V podstate sme poskladali historky, staré inscenácie, zaujímavé priestory a inštalácie. Prepojili sme ich s divadelným škriatkom, ktorý to celé uvádza. Dúfam, že sa to bude ľuďom páčiť. Myslím si, že pre diváka je vzrušujúce dostať sa do prostredia hercov, dotknúť sa ich, porozprávať sa s nimi...

Na akých projektoch v súčasnosti pracujete?

O dva týždne, čiže 22. novembra, začínam skúšať operetu Franza Lehára Veselá vdova, ktorá bude mať premiéru 3. alebo 4. februára 2017. O týždeň na to už budem skúšať v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre rozprávku Čarodejník z krajiny Oz. Medzitým budem dokončovať premiéru na konzervatóriu, ktorá by mala mať premiéru v apríli alebo v máji 2017. O ďalších plánoch zatiaľ nebudem hovoriť, aby som ich nezakríkol. :)

Flashback: Divadelná Nitra v uliciach mesta

Keď ste koncom septembra prechádzali Galériou Mlyny Nitra, mohli ste si všimnúť výstavu festivalových plagátov k jednotlivým ročníkom Divadelnej Nitry. Keď ste potom zabočili do Billy, privítal vás veľký plagát s festivalovým programom. Na pešej zóne ste sa stretli s oceľovými konštrukciami, na ktorých boli pripevnené plagáty k jednotlivým inscenáciám hlavného programu. No a keď ste sa dostali k Divadlu Andreja Bagara, snažili ste sa odhadnúť rozmery billboardu, ktorým bola budova vystavená na obdiv všetkým obyvateľom mesta.  

Na konci septembra nás plagáty k Divadelnej Nitre sprevádzali na každom rohu. Najitenzívnejšie to bolo cítiť na Svätoplukovom námestí. Čím bližšie ste boli k Divadlu Andreja Bagara, tak tým viac propagačných materiálov ste videli. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, ako to vyzeralo v uliciach Nitričky počas tohto medzinárodného divadelného festivalu, ktorý sa konal v dňoch 23. - 28. septembra 2016.