Frankenstein (Moje svedomie): Keď ožíva smrť...

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

Keď sme s kamarátkami premýšľali nad tým, ako zakončiť zimný semester a zároveň sa potešiť na Vianoce, rozhodli sme sa pre Frankensteina (Moje svedomie) v réžii Slovenského komorného divadla v Martine. (Nebudem sa tajiť tým, že to bolo hlavne kvôli Danielovi Žulčákovi, ktorého sme chceli vidieť v úlohe Netvora). Počas písania týchto riadkov sa mi v hlave prelínajú jednotlivé obrazy, a hoci je teraz čas obeda, myšlienkami som znova v sále divadla a pred očami sa mi odvíja temný, no o to vzrušujúcejší príbeh Frankensteinovho Netvora a Anjela skazy. A práve toto sú dve postavy, ktoré vyvolali na mojom tele vo štvrtok, 22. decembra 2016, zimomriavky.

Netvor

Zavŕšením vedeckého pokusu doktora Viktora Frankensteina (Marek Geišberg) je vytvorenie Netvora. Na javisku sa s ním prvýkrát stretneme vo chvíli, keď vylezie z vane. Začne sa plaziť, pričom zo seba vydáva len neartikulované zvuky. Nedokáže rozprávať, chodiť, myslieť, a už vôbec nie cítiť. Myslím si, že pre Daniela Žulčáka predstavovala táto postava veľkú výzvu, keďže sa musel naučiť myslieť ako dielo, ktoré nedokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom...ako dielo, ktoré sa musí naučiť rozprávať a cítiť. Na začiatku mi pripomínal oživenú bábku, ktorá bola dlhé roky umiestnená v sklade a ktorá sa musí naučiť základom správania a komunikácie.

Pre mňa bolo fascinujúce, že sa prerod Netvora na ľudskú bytosť odohrával priamo pred mojimi očami - od úplného začiatku, kedy ho doktor Frankenstein odvrhne, až po koniec, keď sa musí zmieriť s tým, že dielo je s ním úzko prepojené. Neviem, ako to vnímali ostatní diváci, ale ja som mala silnú túžbu zobrať si Netvora k sebe a postarať sa oňho...Veľmi na mňa zapôsobila scéna, keď ho Frankenstein odvrhol - Netvor zostal úplne sám. V období, kedy potreboval ruku, ktorá by sa oňho postarala, ktorá by ho naučila základnému fungovaniu ľudskej mysle...Áno, Netvor robí chyby, ale kto z nás by ich neurobil, keby zostal sám proti celému svetu? Zmätok, ktorý sa odohráva v jeho mysli, je preto úplne pochopiteľný, a Daniel Žulčák ho stvárňuje nielen fyzicky (trhané, nekoordinované pohyby), ale aj emocionálne - hoci nedokáže rozprávať, vydáva zo seba zvuky, ktorými je schopný vyjadriť svoj duševný stav (hoci v tej chvíli určite netuší, že je schopný nejakých citov). 

Ďalšia kľúčová scéna prichádza vo chvíli, keď Netvor objaví chalupu slepého starca (Ján Kožuch). Práve on sa stane jeho otcom a učiteľom života. Netvor sa naučí postupne učiť písmená, z písmen skladať slová, a zo slov vety. Nastáva niekoľko vtipných scén (,,oko - oči", ,,vlas-vlasy", ,,čelo-čely"). Podstatné je však to, že prostredníctvom starca sa Netvor začína meniť na človeka nielen po fyzickej stránke, ale aj po tej emocionálnej - začína prejavovať emócie (napr. sa k starcovi pritúli vo chvíli, keď do chalupy nečakane vtrhne starcov syn a chce Netvora vyhodiť). 

Zimomriavky mi naskočili vo chvíli, keď sa Netvor rozhodol nájsť doktora Frankensteina. Samotný doktor neverí vlastným očiam, keď uvidí svoj výtvor, ktorý je hotovým človekom so všetkým, čo k tomu patrí. Netvor Daniela Žulčáka už viac neoplýva trhanými pohybmi či neartikulovanými zvukmi. Je tomu prispôsobená aj zmena kostýmov - pred doktorom stojí chladný človek v čiernom obleku, ktorý pripomína vznešeného aristokrata. Už to viac nie je výtvor zababraný od krvi, ktorý nevie, na čo slúžia telesné končatiny. Daniel Žulčák v tejto postave ukázal širokú paletu emócií - od strachu, zdesenia, prekvapenia, súcitu, krvilačnosti až po chlad a ľudskú rezervovanosť. Klobúk dole pred tým, ako vedel Daniel stvárniť oživený výtvor, ktorý nevie, na čo mu slúži telo a ktorý sa postupne učí spoznávať svet, aby si napokon nasadil chladnú masku s cieľom vydierať svojho tvorcu, ktorý ho zradil. 

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

Anjel skazy

Čo sa odohráva vo vnútri doktora Frankensteina po bezprostrednom vytvorení Netvora? Čo voči nemu cíti? Prečo uteká? Myšlienky ho ťažia ako hrubý zamatový záves, ktorý v neočakávaných momentoch odkrýva Anjel skazy (Zuzana Rohoňová). Na scéne sa zjavuje v neočakávaných momentoch, pričom sa pohybuje s ľahkosťou vtáka, ktorý neváha vyriecť mučivé myšlienky. V tom je ten fascinujúci kontrast...Anjel skazy predstavuje svedomie doktora Frankensteina, proti ktorému bojuje a ktoré ho pripravuje o zdravý rozum. Anjel skazy je desivý všetkým tým, čím priťahuje - svojimi ladnými pohybmi (hranie s vláčikom), ktoré strieda s desivým úsmevom a krikom. Odkrýva dušu nádejného vedca, ktorého zničí vlastné dielo. Anjel skazy je prítomný všade, cítiť ho...a predsa sa nedá chytiť.

Pre mňa predstavuje Frankenstein (Moje svedomie) spojenie všetkého, čo mám na divadle najradšej - výtvarnú, pohybovú, hudobnú, a v neposlednom rade hereckú zložku. Ak máte radi tajomnú atmosféru opradenú hrôzostrašnými výjavmi, v ktorých nechýba súcit a pochopenie, rozhodnite si túto inscenáciu nenechajte ujsť. Ja neľutujem, že som kvôli tejto inscenácii cestovala z Nitry až do Martina.

Autor: Mary Shelleyová

Preklad: Pavel Vilikovský

Dramatizácia a réžia: Dobo Gombár

Dramaturgia a hudba: Róbert Mankovecký

Scéna: Eva Jiříkovská

Hrajú: Marek Geišberg, Daniel Žulčák, Viliam Hriadel, Zuzana Rohoňová, František Výrostko, Tomáš Grega, Jana Kovalčíková, Tomáš Tomkuljak, Tomáš Mischura, Jaroslav Kysel, Nadežda Vladařová, Viliam Hriadel, Karol Čičmanec, Matúš Mendel

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

Politická odysea: Keď politika dokáže osviežiť

foto: facebook.com - VYDI

S politikou sme prostredníctvom médií konfrontovaní každý deň - či už sa nám to páči, alebo nie. Z toho obrovského množstva informácií, ktoré sa nás z tejto oblasti valia, je ťažké vyabstrahovať niečo podstatné. Niečo, čo by v nás zanechalo aj inú emóciu, ako len hnev. Na druhej strane, nesledovať politiku má tiež svoje výhody - človek si aspoň chráni krvný tlak. Politiku však nemôžeme ignorovať, pretože všetci sme jej súčasťou. Politika sa dotýka každého z nás, a hlavne vtedy, keď sa na ňu rozhodneme ísť do VYDI - študentského divadla pri UKF v Nitre.

O dejinách nášho národa sa učíme prostredníctvom rôznych učebníc a kníh, ktoré v nás však nie vždy vyvolávajú hlad po otázkach. A čo takto dozvedieť sa o našej histórii prostredníctvom mladých sprievodcov, ktorí nás zoznámia nielen s ňou, ale aj s úskaliami politiky? To už je iná horúca čokoláda...(Viem, že v tomto prípade by sa skôr hodilo napísať ,,to je už iná káva", ale keďže ja kávu nepijem, použila som ekvivalent, s ktorým sa viem stotožniť.)

V úlohách sprievodcov dejín národa a mladých politikov, ktorí si zakladajú vlastnú stranu, sa predstavili Igor Hanečák, Jaroslav Miček a Vladimír Roháč. (Treba podotknúť, že Miček je v inscenácii alternovaný Jakubom Mlejom a Roháč zas Matúšom Turčanom). 

Začiatok inscenácie sa nesie v tajomnom duchu, keďže na pódiu vidíme len tri mužské siluety stojace vedľa seba. Až po krátkom Igorovom prehovore sa osvetľuje scéna a stávame sa svedkami stretnutia troch chlapov sediacich v krčme, ktorí začínajú diskutovať o histórii Slovenska a o politike. Na scéne sú teda prítomné tri stoličky so stolom, ktoré tvoria základný element inscenácie. Veď predsa práve pri poldeci vznikajú tie najlepšie nápady...Stôl ako scénický doplnok plní svoju funkciu aj vtedy keď sa zaň postavia Hanečák, Miček a Roháč v úlohách rozličných typov voličov. Z krčmového stola sa tak stáva stôl, prostredníctvom ktorého chlapi môžu (ale aj nemusia) meniť prostredníctvom svojich volebných hlasov osud vlastného národa. Zo scénických doplnkov by som rada upriamila pozornosť na maketu Bratislavského hradu a na špagát, na ktorý herci vešajú miniatúry osobností nášho národa (od Štúra až po Mečiara). Samozrejme, akáže by to bola satira, keby chýbali poldecáky v úlohe plastových pohárov...

Čo sa týka kostýmovej zložky, tak Politická odysea prekvapila (a rozosmiala) vytlačenými portrétmi dvoch nemenovaných (no verejnosti dobre známych) politikov. Portréty plnili úlohy masiek, ktoré spolu so štipľavými dialógmi zožali u publika búrlivé ovácie. Herci sú na začiatku oblečení v čiernych tričkách a nohaviciach ako predstavitelia slovenského národa. To sa však mení vo chvíli, keď si založia politickú stranu - na čierne tričká si navlečú biele košele, tmavé saká a kravaty rovnakej tmavej farby. (S výnimkou Mička - ten má sako bielej farby. Myslím si, že je to kvôli tomu, že bol ostatnými dvoma členmi strany zvolený za hlavného predstaviteľa strany. Biela tak predstavuje výraznú farbu, na základe ktorej je ľahko rozpoznateľný). Na základe doslovného prezliekania kabátov vidíme kontrast, kedy sa z priemerných občanov stávajú mladí muži členmi politickej strany. 

Jaroslav Miček sa predstavil, rovnako aj jeho kolegovia Hanečák a Roháč, vo viacerých hereckých polohách. Miček je ten, ktorý na začiatku otvára debatu o histórii národa, takže máme dočinenia s intelektuálom, ktorému nie je cudzia pôda, po ktorej sa prechádzali slovenskí predkovia. Zmena prichádza vo chvíli, keď sa stáva predsedom politickej strany - pod hustou bradou mu priamoúmerne narastá víťazoslávny úsmev. Miček príjemne prekvapuje aj v úlohe donášača, ktorý sedí v parku a počúva o túžbach priemerného občana republiky. Všetko vypočuté chce následne aplikovať do praxe (hoci ide napr. o túžbu po chutnej kapustnici). Vladimír Roháč predstavuje subtílny typ herca, ktorý si počas celej inscenácie zachováva rovnakú tvár - či už ide o úlohu budúceho predstaviteľa strany alebo priemerného Slováka. Príjemne prekvapí jeho hlasový prejav, ktorý sa stáva podmanivým vo chvíľach, keď sa u ostatných postáv dožaduje pozornosti prostredníctvom zvolacích viet. Igor Hanečák je v úlohe prepitého alkoholika rovnako uveriteľný, ako aj v úlohe mladého a nádejného politika. Ako politik prejavuje kreatívne zmýšľanie, ktoré vystrieda v ďalšej scéne, kde vystupuje ako priemerný občan vo volebnej miestnosti, pričom sa jeho záujem o voľby rovná nule. Dokáže efektívne narábať s hlasovým fondom - prirodzene z neho vychádzajú nezrozumiteľné vety (typické pre opilcov), intelektuálne názory súvisiace s novozaloženou politickou stranou, či krik nad omylmi z histórie národa. Všetci traja herci boli prirodzení a dokázali si získať divácku obec svojimi prejavmi (v ktorých nechýbala ani spontánnosť).

Politická odysea nepatrí k novinkám nitrianskeho študentského divadla - svoju premiéru mala minulý rok, 6. mája 2015. Repríza tejto inscenácie s kabaretnými prvkami sa uskutočnila 21. mája 2015 (opäť v priestoroch univerzitného tvorivého ateliéru). O tom, že táto politická satira sa stala miláčikom nitrianskych študentov svedčí fakt, že ju dostali aj ako predčasný darček od Ježiška - 15. decembra 2015. Okrem toho absolvoval tvorivý tím tejto inscenácie tzv. politické turné, v rámci ktorého sa predstavili v niekoľkých slovenských mestách (a dokonca aj v Prahe!). Politická trasa odštartovala 27. apríla 2016 v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, pokračovala v Kultúrnom dome v Kozárovciach (29. apríla), v Studentskom klube Praha (1. mája) a politická bodka prebehla 6. mája v Nezávislom kultúrnom centre Záhrada v Banskej Bystrici. Scenár z pera Marcely Králikovej zožal úspech aj na Festivale amatérskeho divadla, ktorý sa uskutočnil 19. marca 2016 v Kultúrnom dome na Párovských Hájoch. S odyseou sa tím študentského divadla predstavil aj v Komunitnom centre Kubík v Trnave (2. júna 2016). Študentské divadlo si aj tento rok pripravilo pre svojich verných divákov predvianočný darček v podobe ďalšej reprízy, ktorá sa uskutočnila v stredu, 15. decembra 2016 (a ktorej som sa zúčastnila). Pevne verím, že to nebola derniéra s otáznikom, ako to bolo uvedené vo facebookovej udalosti...

Scenár, réžia a scénografia: Marcela Králiková

Dramaturgia: Marcela Králiková a kolektív

Hrajú: Igor Hanečák, Jaroslav Miček / Jakub Mlej, Vladimír Roháč / Matúš Turčan 

Svetelný dizajn: Jozef Puškár

Hudobný výber: Jozef Puškár a Marcela Králiková

foto: facebook.com - VYDI

foto: facebook.com - VYDI

foto: facebook.com - VYDI

foto: facebook.com - VYDI

foto: facebook.com - VYDI

Igor Hanečák: Rebel s dušou dobrovoľníka

foto: facebook.com - Know them?

Poznáte vo svojom okolí niekoho, kto hrá v študentskom divadle? Stavím sa, že áno. Prejdime k druhej otázke. Venuje sa tá istá osoba aj navrhovaniu tričiek? Zdvihnutých rúk vidím už pomenej...A posledná otázka: Pomáha zároveň táto osoba podporovať projekty, ktoré slúžia na dobrú vec? Nemusím si vziať do ruky pery a papier, aby som sa dopracovala k odpovedi. Toto nie je žiadny zložitý algoritmus, ale Igor Hanečák, 23-ročný slobodný umelec z Popradu, ktorý vytvoril unikátny koncept projektov pod názvom ArtHasystém.  Viac sa o tom dozvedeli všetci tí, ktorí prišli v stredu, 15. decembra 2016, do priestorov Staromestskej čajovne v Nitre, kde sa o 17.00 hod. uskutočnila DebaTea na tému ArtHasystém s Igorom Hanečákom.

Útulné priestory čajovne s početným množstvom pestrofarebných vankúšov a fotografií vytvorili skvelé miesto, kde sme sa všetci mohli dozvedieť o projektoch, na ktorých sa Igor podieľa a ktoré podporuje. Za zmienku stojí určite Projekt Podchod, ktorý sa pokladá za spúšťač alternatívnej kultúry v Poprade. Ako povedal Igor: ,,Kto žije v Poprade, vie, že alternatívna kultúra tu až na pár výnimiek nemá veľa priestoru na prezentáciu. Čo s tým? Sprav si priestor sám. Popradský podchod je miesto, ktoré nebolo veľmi bezpečné a preto som sa rozhodol skúsiť doň priniesť kultúru. Pripravil som grafiky projektov Know them? a Nejebem na to. Nainštaloval som tam práce a vytvoril súkromnú udalosť, ktorá sa aj tak tešila pomerne veľkej účasti. Ak sa práce zničia, dáme tam ďalšie, ak sa zničia aj tie, dáme tam znova nejaké, až kým si ľudia na priestor nezvyknú." Prvá vernisáž sa uskutočnila 3. júna 2016. Nový projekt sa osvedčil a zaujal, keďže sa 18. augusta 2016 uskutočnila ďalšia vernisáž, ktorej hlavným cieľom bolo podporiť popradských skateboardistov. ,,Rád by som priblížil skateboarding a jeho komunitu ľuďom, ktorí sa o tento šport nezaujímajú, čo by nevadilo, no ľahko si vytvoria stereotypy o tom, že skateboarding len ničí okolie a že je to nezmyselná vec. Pritom sa práve táto komunita stará o alternatívnu kultúru," vysvetľuje rodák z Popradu. Zatiaľ posledná vernisáž sa uskutočnila 22. októbra 2016. Na čo sa snažil upriamiť pozornosť? ,,Už v poradí tretia vernisáž sa venovala tatranským námetom na veľkoformátových fotografiách, ktorých autorom je Mike Ševčík. Výstavu pozostávajúcu z troch fotiek veľkostí A0 dopĺňajú taktiež štyri fotografie zobrazujúce autorovu cestu na Island," hovorí kreatívna duša zvaná Igor. Je dôležité podotknúť, že všetky zmieňované projekty sú tvorené dobrovoľne. Umelec Hanečák dúfa, že Projekt Podchod sa bude rozvíjať, a že osloví širokú skupinu ľudí.

foto: artha.sk

Vo vyššie zmieňovaných riadkoch som spomenula dva projekty - Know them? a Nejebem na to. O čo ide? V projekte Know them? Igor vytvára tričká tlačené ručnou technikou linorytu. Hlavná myšlienka spočíva v pripomenutí významných osobností a podpore dobročinných aktivít. Chcete prispieť k dobrej veci? Tak potom navštívte stránku http://artha.sk/clovek-hromadneho-vyskytu/, kde nájdete viac informácií. 

George Orwell, foto: facebook.com - Know them?

Jaroslav Filip, foto: facebook.com - Know them?

Július Satinský, foto: facebook.com - Know them?

Igor však nevytvára len tričká významných osobností, ale aj také, ktoré so sebou nesú myšlienkové posolstvá - napr. 100 ľudí, chutí, názorov...Nepresviedčaj, inšpiruj!,  Zaujímam sa či Zdvihne jedna kvapka more?

Špeciálnu pozornosť by som upriamila na tričko s nápisom Vnímaj farebne. Čo sa prostredníctvom neho snaží Igor v ľuďoch prebudiť? ,,Na svete je množstvo možností, ciest, názorov a pod., takže extrémizmus v akomkoľvek ponímaní nepovažujem za správny. Nemusíte odsúdiť celú skupinu ľudí kvôli pár jednotlivcom. Prosím, nesúďte a skúste pochopiť, že to, že sa niekto niekde dostal predchádzalo rôznym udalostiam a skúsenostiam. Nachádzajte kompromisy, inšpirujte, vnímajte toho viac."

foto: artha.sk

foto: artha.sk

foto: artha.sk

Na čo sa Mr. Hanečák snaží poukázať v druhom projekte? ,,Nejebem na to nespočíva v tom, aby sa hejtovali iné značky, alebo aby sa hromadne predávali tričká. Výťažok ide na do it yorself skateboarding a zvyšok na ďalšie projekty, ktoré je možno podporiť. Ide predovšetkým o veci, na ktoré zabúdame a bezhlavo nadávame namiesto toho, aby sme ich svojimi eurami alebo prítomnosťou podporili," vysvetľuje. Jedno z takýchto podujatí predstavuje ArtHa tour - Internátne prepájanie komunít, ktoré odštartovalo 12. decembra 2016 v Banskej Bystrici, pokračovalo 13. decembra 2016 v Trnave a svoju kočovnú šnúru ukončilo 14. decembra 2016 v Nitre. V ArtHa tour sa stretáva skupina mladých ľudí, ktorí cestujú po Slovensku a prednášajú o svojich projektoch - či už sa týkajú racionálnej stravy, umenia, alternatívnych galérií alebo zbierok pre bezdomovcov. Svojou maličkosťou som sa rozhodla prispieť aj ja - vytriedila som šatník a poskytla som tak oblečenie pre ľudí v núdzi.

foto: artha.sk

Pri šálke horúceho čaju a domácej bábovky som sa presvedčila o tom, že na svete ešte existujú ľudia s dobrým srdcom, ktorí sa snažia pomáhať, inšpirovať a podporovať veci, ktoré majú zmysel, hoci by sa to na prvý pohľad nemuselo zdať. 

A čo mi táto debatea s Igorom dala? Uvedomila som si, že k tomu, aby sme pomohli, niekedy stačí skutočne málo. Hlavné je začať od seba, zbúrať všetky predsudky a nebáť sa pomôcť v prospech dobrej veci. To najdôležitejšie slovo, ktoré sa mi v súvislosti s týmto podujatím vybaví, je PODPORA. Podpora ľudí, ktorí to majú v živote ťažké...podpora ľudí, ktorí majú v hlave sny, ale boja sa ich zrealizovať...podpora ľudí, ktorí potrebujú, aby sa o nich dozvedel svet. Myslím si, že nie nadarmo sa hovorí, že ak pomôžeš jednému človeku, pomôžeš celému svetu. Je to ako nikdy nekončiaca reťazovka na čele s Igorom Hanečákom, ktorý síce pôsobí drsne, ale pod tetovaniami mu bije srdce oddaného dobrovoľníka za zlepšenie sveta, v ktorom žijeme. Pridáš sa k nemu aj ty?

Kontakty:

http://artha.sk/

https://www.facebook.com/systemwithsense/?fref=ts

https://www.facebook.com/nejebemnato/?fref=ts

https://www.facebook.com/poznasich/?fref=ts

PoKusy lásky: Po kom/čom vlastne túžime?

Foto: VYDI - študentské divadlo pri UKF v Nitre

Vianoce predstavujú obdobie, počas ktorého intenzívne pociťujeme lásku - avšak, v jej rozličných podobách. Podľa mňa to súvisí s tým, že každý z nás má pri slove láska rozličné asociácie - láska k rodine, opačnému pohlaviu, rovnakému pohlaviu, k psovi, k divadlu, k literatúre, k mliečnej čokoláde, k slepačej polievke...možností je skutočne veľa. (A to som vymenovala len svoje príklady...) 

Samozrejme, že s láskou súvisia aj pokusy - pozvem von toho chalana, ktorý sa mi páči? Alebo sa budem tváriť, že ho nevidím? Vyskúšam na párty aj to, čo by som si za iných okolností nedala? Ovplyvním svojím výberom a správaním svoje okolie? Môžem si vôbec vybrať bez toho, aby ma iní odcudzovali? Po čom vlastne túžim? Akú hodnotu má sloboda? Láska a jej pokusy...Láska a jej podoby, ktoré sú pestrejšie než Monétove obrazy...

VYDI - študentské divadlo pri UKF v Nitre prišlo krátko pred Vianocami s novou hrou PoKusy lásky, v ktorej sa zaoberá existenciou človeka. Zamýšľa sa nad jeho túžbami, nad tým, či chce byť slobodný alebo radšej kontrolovaný...Je vôbec túžba človeka skutočná, alebo existuje iba v hmlistých predstavách? A kde sú vôbec hranice medzi telesnou a fyzickou láskou? Prečo občas trestáme? Je to vari preto, že milujeme? V hlave mi beží film nezastaviteľných otázok, ktoré vo mne zanechala dnešná premiéra, ktorá sa konala 9. decembra 2016. Myslím si, že každý, kto sa zúčastnil, mi dá za pravdu, že to bola inscenácia, ktorá na diváka preniesla filter neutíchajúcich myšlienok v súvislosti s človekom a jeho pozíciou v 21. storočí.

Inscenácia sa skladá z niekoľkých obrazov, ktoré zobrazujú ľudskú bytosť v jej najrôznejších podobách. Jaroslav Miček na začiatku stvárňuje dospelého muža, ktorý sa neváha priznať, že má problémy s erekciou. Tvárou v tvár sedí otočený k publiku a divák tak nadobúda pocit, že postava sa mu zveruje so svojimi ťažkosťami. Skľúčenosť a istá bezmocnosť sa uňho strieda v ďalšom obraze, v ktorom vystupuje ako nekompromisný a krutý majiteľ bordelu, ktorého hlavným cieľom je vytrieskať čo najviac peňazí. Miček dokáže plynule prechádzať z jednej emočnej roviny do druhej bez toho, že by jeho stvárňované charaktery niesli nejaké defektné črty. Divák s ním súcití pri problémoch, no pocíti voči nemu aj odpor, a to v situácii, keď zaútočí na svoju priateľku. Mohli by sme teda povedať, že Miček behom štyridsiatich minút trvania inscenácie preniesol do svojich postáv bezmocnosť,  ktorú dokázal hravo premiešať s násilím a zvedavosťou (prvá droga na párty). 

Simona Vraníková na začiatku vystupuje ako ukrajinská prostitútka, ktorej životný príbeh zďaleka nepripomína prechádzku ružovou záhradou. Namiesto smiechu vzbudzuje skôr poľutovanie, ktoré sa však zmení vo chvíli, keď si od plachého návštevníka bordelu vyúčtuje mastnú sumu za svoje príbehy. Druhú stránku predstavuje postava týranej ženy, ktorá sa v rukách muža stáva bezmocnou bábkou plniacou všetky jeho rozkazy. Vraníkovej herecký prejav je prirodzený a dôveryhodný. Posledný z hereckej trojice, Jakub Suchý, zostáva v charakteroch svojich postáv nemenný. Pre jeho charaktery sú typické plachosť, nedostatok sebadôvery, silná túžba po vypočutí a pochopení. Pôsobí vierohodne a veľmi efektne narába s hlasovou zložkou hereckého prejavu.

V kostýmovej zložke inscenácie prevláda minimalizmus, ktorý predstavujú kúsky spodnej bielizne. Môžeme to chápať nielen ako doslovné vyzliekanie z kože, ale aj ako túžbu zbaviť svoje telo nežiaducich vecí, ktoré dusia jeho duševný charakter. Čo sa týka scénického spracovania, tak sa v plnej miere využívali predovšetkým stoličky, ktoré slúžili nielen na riešenie problémov postáv, ale aj ako prostriedok na vyprchanie alkoholu z krvných buniek. 

PoKusy lásky sú pokusmi ľudského (ne)vedomia a výletom do krajiny rozbúrených duší. Po kom/čom vlastne túžime? Čo je to túžba? Hoci sa nedá chytiť, nedá nám spávať...a to isté možno povedať aj o slobode. Každý z nás musí v živote urobiť veľa pokusov, aby sa vedel najprv stratiť, a potom znova nájsť...

Scenár a réžia: Milan Hrbek

Dramaturgia a svetlo: Samuel Jaššo

Hrajú: Jaroslav Miček, Jakub Suchý, Kristína Vraníková