Klammova vojna: Môže slovo zničiť učiteľa?

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Po úspešných dvoch premiérach v aktuálnej divadelnej sezóne 2016/2017 (Môj Malý princ a Hop, ktoré sú určené mladému divákovi) prichádza Staré divadlo Karola Spišáka s novým titulom, určeným pre dospievajúcu mládež a dospelých. Prostredníctvom monodrámy Klammova vojna, ktorá mala premiéru 27. januára 2017 v Štúdiu Starého divadla Karola Spišáka, sa mnohí z prítomných vrátili do školských čias. Verejná generálka Klammovej vojny sa uskutočnila v jednej triede na Párovskom gymnáziu v Nitre, takže som bola zvedavá, či sa moje predpovede ukážu správne, a či si na premiére sadnem do školskej lavice. 

Pri vstupe do štúdia ma ako prvé upútali tri rady prázdnych školských lavíc so stoličkami, tabuľou, katedrou a oknom. Keďže ja poctivo leštím vysokoškolské lavice, prenechala som svoje miesto ostatným, ktorí majú túto životnú etapu už dávno za sebou. Bez ohľadu na miesto sedenia (lavica, sedadlo) sme sa všetci spolu, bez ohľadu na vek, preniesli do maturitného ročníka a pocítili sme v rukách tú starú známu vôňu kriedy. Každý z nás, stratený vo vlastnom myšlienkovom svete, precitol vo chvíli, keď v štúdiu zazvonil zvonček a o pár sekúnd na to vyšiel bočnými dverami profesor Klamm (Roman Valkovič).

Divák sa stáva priamym účastníkom inscenácie, jej hybnou zložkou. Keby totiž v laviciach nikto nesedel, profesor Klamm by svoje slová mohol ťažko niekomu adresovať...Táto monodráma je totiž postavená na kontakte s divákom, ktorý sa stáva najsilnejším scénografickým prvkom, pretože toto predstavenie môžete urobiť v akejkoľvek triede a s akýmikoľvek žiakmi. Už samotný plagát k inscenácii (profesor má namiesto hlavy šibenicu) naznačuje, o čo asi v tejto hre pôjde. Na začiatku sa z úst profesora Klamma dozvedáme, že istý študent maturitného ročníka sa obesil kvôli tomu, že nebol pripustený k maturite. Študenti z toho vinia Klamma, pretože mu chýbal len bod do splnenia podmienky. Žiaci sa vzbúria a napíšu Klammovi otvorený list plný zloby. V dôsledku toho odmietajú spolupracovať na hodinách. Samozrejme, všetko je v divadle zinscenované tak, že aj keby niekto z divákov chcel niečo napísať (či povedať), nedostane priestor, čiže je úplne logické, že test z voľného verša zostáva prázdny...Na druhej strane, miestami som sa ja sama cítila vinne, že len pasívne sedím, pretože mnohé z vypovedaných Klammových úvah vo mne vyvolávali veľa otázok. (A priznávam, že som mala strašne veľký problém nezdvihnúť ruku, keď sa Klamm spýtal, kto by chcel prečítať úryvok z Fausta.)

Profesor Klamm rozohráva s divákom (žiakom) silnú psychologickú hru postavenú na slove. Jasné, že slovo je samo osebe najväčšou zbraňou, ale v tejto monodráme dostáva ešte väčší rozmer. Cítiť to už hneď na začiatku, keď Klamm hľadí na triedu a hovorí o liste, ktorý od žiakov dostal. Z písaného slova sa tak stáva prvý náboj do zbrane. Druhý náboj prichádza vo chvíli, keď žiaci odmietajú čítať Fausta a keď odmietajú písať test. Zamlčané slovo je horšie ako vyslovená veta? Tretí náboj predstavuje vyvrcholenie monodrámy - Klamm príde do triedy so zbraňou, ktorú ukradol riaditeľovi a prechádza sa okolo lavíc zaplnených študentmi. V momente, keď odíde, čakám na výstrel, ale ten neprichádza. Namiesto toho zazvoní, a ja zistím, že ubehlo presne 45 minút. S úžasom zisťujem, že som v divadle prežila svoju prvú vyučovaciu hodinu. A vôbec som nemala chuť na spánok, čítanie obľúbenej knihy či kreslenie si do zošita. 

Roman Valkovič ako profesor Klamm predvádza širokú paletu emócií. Na začiatku, keď sa dozvie o liste od študentov, sa síce snaží ovládať, ale zlosť ho napokon prevalcuje. Neváha kričať, aby si potom v krátkych chvíľach začal sypať popol na hlavu. Priznáva bezradnosť, ktorá vyplýva zo situácie, do akej sa dostal. Aj napriek študentskej odmeranosti sa na konci snaží o zmierenie, no zbytočne...Valkovičov profesor Klamm kričí, ohovára kolegov, do očí uráža študentov, no v závere sa správa pokojne a krotko, čo vyplýva z jeho blížiaceho sa odchodu. Chce odísť v mieri. Herec Roman Valkovič ma počas predstavenia fascinoval tým, ako postupne odkrýval masku ,,svojho" profesora. Klamma. Na začiatku pred nami stojí typický učiteľ v bielej košeli, kravate, kockovanom svetri, tmavom saku a nohaviciach, ktorý sa snaží prebudiť u žiakov nejakú reakciu. Postupne prenikáme do jeho myšlienkového sveta a zisťujeme, že aj on je len človek, ktorý robí chyby. Prezrádza, čo ho trápi, vytáča...

Táto inscenácia opäť potvrdzuje, že aj s minimalistickou scénou sa dajú vyčarovať silné príbehy. Prostredie školského prostredia je nám všetkým dobre známe, vieme sa s ním stotožniť. O to viac sa všetko stáva pútavejším vo chvíli, keď sa pred nami citovo obnaží profesor, ktorému študenti vyhlásia vojnu, v ktorej ide o ľudský život. Toto je jedna z tých hier, ktoré vo mne vyvolávajú otázku: Ako by som sa zachovala ja? Príďte si ju zodpovedať aj vy...

Autor: Kai Hensel

Preklad: Daniela Müglová

Dramaturgia: Petra Zichová a. h., Petra Babulícová

Scéna a kostým: Tereza A. Hudáková a. h.

Réžia: Peter Chmela a. h.

Hrá: Roman Valkovič

Kým kohút nezaspieva: Môže človek zostať sám sebou?

foto: COLLAVINO

Keď som sa dozvedela, že v aktuálnej monotematickej sezóne MADE IN SLOVAKIA chystá Divadlo Andreja Bagara v Nitre premiéru drámy Kým kohút nezaspieva, bola som nadšená. Autor Ivan Bukovčan, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej drámy druhej polovice 20. storočia, v tejto hre výborne rozpracoval charaktery postáv prostredníctvom dialógov, ktoré sú stále živé a v súčasnej dobe veľmi aktuálne. Priestor, do ktorého sa dostanú náhodne zadržaní ľudia, vytvára živnú pôdu pre nepredvídateľné situácie plné nefalšovaných ľudských emócií. A práve to je ten dôvod, kvôli ktorému túto drámu tak milujem. Predpremiéra sa uskutočnila 19. januára 2017 vo Veľkej sále Divadle Andreja Bagara v Nitre. 

Pokiaľ ste čítali dramatický text, dobre viete, že dej sa odohráva počas istej noci po potlačení Slovenského národného povstania. Do neobývanej pivnice sa postupne dostávajú ľudia rôznych spoločenských vrstiev, ktorí boli zadržaní po zakázanej sedemnástej hodine večer. Hlavnou príčinou je podozrivá smrť jedného nemeckého vojaka. Z bežných ľudí sa tak stávajú rukojemníci, bojujúci o holý život. Prostredníctvom plukovníka Fischla, ktorý predstavuje spojivo medzi nemeckým majorom a rukojemníkmi, sa postupne dozvedajú, že ak sa jeden z nich k vražde vojaka prizná, ostatní budú vyslobodení. Hra rieši základnú otázku: Čo by som bol schopný (ne)urobiť, aby som sa zachránil? Prostredníctvom rôznych vypätých situácií ľudia postupne odhadzujú svoje masky a zisťujú, kam by až boli ochotní zájsť v snahe zachrániť sa...

foto: COLLAVINO

Hru Kým kohút nezaspieva uvádza Divadlo Andreja Bagara v Nitre po štyridsiatich rokoch od uvedenia prvej premiéry. Režisér inscenácie Michal Spišák a dramaturg divadla Adam Gold sa ju rozhodli oživiť na divadelných doskách predovšetkým kvôli výpovednej hodnote Bukovčanových textov. ,,Po úvodných diskusiách sme s režisérom Michalom Spišákom dospeli k presvedčeniu, že v tejto sezóne by tu určite mala mať svoje miesto aj moderná dráma," prezradil na čítacej skúške Adam Gold. ,,Na základe toho sa nám vyprofilovali dva alebo tri texty, nad ktorými sme uvažovali. S odstupom času sme dospeli k tomu, že Ivan Bukovčan je pre svoje kvality a tematické vymedzenie do tohto repertoáru najvhodnejší ako zástupca modernej slovenskej dramatickej tvorby." 

,,Oživený kohút" prináša dva významné režijno-dramaturgické posuny. Ten prvý predstavuje priestor, do ktorého sú rukojemníci uväznení. Dej sa v dramatickom texte odohráva v neobývanej pivnici (v tzv. petrášovskom salóne). Režisér Michal Spišák sa však rozhodol nahradiť priestor pivnice za bitúnok, aby tak zvýraznil krutosť materiálneho sveta: ,,Mäsiarstvo nie je používané - rodina sa sa stadiaľ vysťahovala, takže sa tam nachádza len starý nábytok. Bitúnok nám symbolizuje svet, v ktorom sa odohráva niečo veľmi zlé," oboznámil všetkých na čítacej skúške, ktorá sa uskutočnila koncom novembra. Pre mňa osobne bol veľký zážitok, keď som mohla porovnať maličký model scény, ktorý som videla na čítačke, s jeho finálnou podobou na veľkej scéne.

foto: COLLAVINO

Druhý významný posun predstavujú surreálne výjavy v podobe štyroch vojenských postáv. Odohrávajú sa v priestore pred bitúnkom a ich hlavná úloha spočíva v násobení strachu rukojemníkov. Diváci tak môžu preniknúť do ich psychiky a vidieť, čo sa odohráva v ich mysliach. Všetko to je navyše umocnené gradáciou hudby a zmenou svetiel, takže o napínavé prežívanie nie je žiadna núdza.

foto: COLLAVINO

Mladá študentka Fanka (Andrea Sabová) predstavuje typické mladé a krehké dievča. Jej krehkosť sa najviac prejaví vo chvíli, keď sa odmietne zúčastniť hlasovania o tom, kto sa dobrovoľne vydá majorovi na smrť. Apeluje tak na učiteľa, ktorý ju učil písať, na pôrodnú babu, ktorá ju priviedla na svet, a na holiča Uhríka, ktorý jej dával do vlasov mašličky. Na druhej strane, študent Ondrík (Tomáš Turek) predstavuje živelný typ dospievajúceho chlapca. Výbušnosť prejavuje vo viacerých situáciách - najciteľnejšie je to vtedy, keď sa v dôsledku narastajúceho tlaku skoro prihlási nemeckým vojakom. Fanka aj Ondrík predstavujú mladých ľudí v rozkvete lásky, čím sa násobí krutosť situácie, do akej sa nedopatrením dostali. Láska verzus smrť, nebo verzus peklo...

Foto: COLLAVINO

Zaujímavé postavy predstavujú bývalý horár Terezčák (Ján Hrmo) spolu s pôrodnou babicou Babjakovou (Eva Pavlíková). Hrmo prepožičiava svojej postave akúsi odovzdanosť, ktorá pramení nielen z jeho veku, ale aj skúseností. Jeho postava počas zadržania zažíva pozitívny moment, kedy sa od Fischla dozvie, že jeho syn svoju vlasť nezradil. Terezčák sa začne veselo smiať, a aby zvýraznil svoj pocit, od šťastia zdvihne palicu a zamáva ňou. Udržiava si svoju tvár a charakter počas celej vypätej situácie. Pôrodnej babici Babjakovej však starostlivo udržiavaná maska ženy, ktorá privádza na svet deti, spadne v tej najneočakávanejšej chvíli, v dôsledku čoho je nútená priznať sa, že niekedy "pomáha" deťom na druhý svet. Pavlíková pracuje detailne s mimikou tváre a farbou hlasu, vďaka čomu vyznieva (a vyzerá) jej postava mimoriadne autenticky. 

foto: COLLAVINO

Peter Oszlík prejavuje v úlohe Tuláka spočiatku odmeranosť a pobúri ostatných (neverí v šťastný koniec). Zdržiava sa prevažne v kúte miestnosti so založenými rukami. Jeho negatívny postoj mimoriadnym spôsobom poburuje holiča Uhríka (Martin Fratrič), v dôsledku čoho sa viackrát dostanú do vzájomných konfliktov. Fratrič tak prejavuje svoju hereckú živelnosť a výbušnosť. Tlak, ktorý ho sťahuje k zemi, si vyvršuje na Tulákovi.  

photo: COLLAVINO

Pani Lekárniková (Lenka Barilíková) na začiatku vystupuje ako smutná a bezbranná žena, no to sa okamžite zmení vo chvíli, keď sa dostane do konfliktu s prostitútkou Marikou. Barilíková tak dostáva možnosť preukázať svoj herecký temperament. Jej krik, gestá, mimika pôsobia hrozivo nielen sa na samotnú Mariku, ale aj na ostatných rukojemníkov. Pán učiteľ Tomko (Martin Nahálka) sa od začiatku až po koniec snaží o to, aby si všetci zachovali ľudskú tvár. Nahálka ako učiteľ pôsobí vierohodným dojmom, ktorý sa násobí tým, že vstupuje do každého konfliktu v snahe zachrániť (často aj nezachrániteľné).

foto: COLLAVINO

Alena Pajtinková v úlohe prostitútky Mariky Mondokovej prejavuje istú dávku koketnosti a zmyselnosti, ktorá je viditeľná vo chvíli, keď ju vojaci strčia do bitúnku. Diváci majú možnosť vidieť, ako s nimi zo zábavy pochoduje. Pajtinková však v tejto úlohe prejavuje aj temperament spojený s hrdosťou - nestrpí na svoju adresu urážky a neváha sa obrániť. Patrí k tým postavám, ktoré si počas celého trvania hry udržiavajú svoju vlastnú tvár. Zverolekár Dr. Šustek (Branislav Matuščin) predstavuje sebeckého chlapa, ktorý sa pre vlastné blaho snaží urobiť aj to nemožné. Táto jeho črta sa najvýraznejšie prejavuje vo chvíli, keď navrhne hlasovanie o tom, kto by sa mal vydať nemeckému majorovi. Už od začiatku je ľahko zapamätateľný vďaka svojej vášni k cigaretám. 

foto: COLLAVINO

Spojivom medzi nemeckým majorom a rukojemníkmi je obchodník s drevom, pán Fischl. Ivan Vojtek sa prostredníctvom svojej postavy snaží vzbudiť rešpekt. Jeho Fischl je prísny, no ochotný pomáhať (aj napriek si zachováva určitý odstup). 

foto: COLLAVINO

V súvislosti s divadelným spracovaním by som ešte chcela pripomenúť postavy štyroch nemeckých vojakov, ktorých stvárnili Roman Poláčik, Martin Šalacha, Martin Stolár a Karol Filo. Ich prítomnosť sa realizovala v tzv. surreálnych výjavoch rukojemníkov. Práve prostredníctvom prítomnosti vojakov sa násobil strach zadržaných. Psychika premietnutá do javiskovej podoby v spoločnosti zmeny svetla a postupného zvyšovania tempa v hudbe mi spôsobila nemalé zimomriavky...

foto: COLLAVINO

Možno ste si počas čítania týchto riadkov vyskladali vlastnú mozaiku postáv - tých, ktoré si zachovali svoju tvár, a naopak. Človek by asi nečakal, že práve tí z tzv. nižších spoločenských vrstiev zostanú skutočnými ľuďmi aj napriek vypätým situáciám. No a tí druhí...Ale nefunguje to takto aj v súčasnosti? Ivan Bukovčan možno netušil, že text, ktorý napísal v roku 1969, bude svojím obsahom a myšlienkou aktuálny aj v roku 2017. 

Na záver si ešte dovolím pár slov od režiséra Michala Spišáka (uvedených v bulletine k inscenácii) na margo tejto drámy: ,,Pre mňa je najzaujímavejší motív pravdy, ktorý je v hre obsiahnutý. Je to pravdivý pohľad na množstvo drobných ,,právd" a presvedčení, ktoré každý z nás nesie v sebe, drží sa ich a presadzuje ich v živote."

Autor: Ivan Bukovčan

Kostýmy: Eva Kleinová

Dramaturgia: Adam Gold

Scéna: Diana Strauszová

Réžia a výber hudby: Michal Spišák
Hrajú: Andrea Sabová, Tomáš Turek, Eva Pavlíková, Branislav Matuščin, Peter Oszlík, Roman Fratrič, Ján Hrmo a. h., Lenka Barilíková, Martin Nahálka, Alena Pajtinková, Ivan Vojtek, Martin Šalacha, Martin Stolár a. h., Karol Filo a. h.

foto: COLLAVINO

Anna Franková: Príbeh dievčaťa v spoločnosti oživených vešiakov

Foto: Nové divadlo

K Denníku Anny Frankovej som sa dostala počas minulého leta. Keď som otvorila prvú stranu, mala som pocit, že Anna mi stojí za chrbtom a číta spolu so mnou. Písmenko po písmenku, slovo po slove, vetu po vete...Anna ma sprevádzala od začiatku až po koniec. Rovnaký pocit som mala aj dnes v Novom divadle. Len s tým rozdielom, že tentokrát mi Anna nestála za chrbtom, ale hľadela mi priamo do očí, deliac sa so mnou o svoju krehkú dušu. 

Nové divadlo hráva inscenáciu Anna Franková od polovice novembra minulého roka. S konceptom uvedenia tohto diela na javiskové dosky prišli Šimon Spišák spolu s Veronikou Gabčíkovou. Spišák sa okrem toho postaral aj o dramatizáciu a réžiu, zatiaľ čo dramaturgiu si zobrala na starosť Veronika Gabčíková. Scéna, kostýmy a bábky vznikali pod rukami talentovaného Karela Czecha. 

Tí z vás, ktorí ste Denník Anny Frankovej čítali, určite viete, že dej sa odohráva v úkryte jednej budovy v Amsterdame. Bola som preto veľmi zvedavá na to, s akým riešením príde umelecký tím Nového divadla. Priestor na scéne vypĺňajú dva písacie stoly zo svetlého dreva, ktoré pripomínajú atmosféru domova. Dôležitý prvok zohráva aj veľká krabica, do ktorej sa Anna viackrát ukryje, pričom si v nej vyreže otvor, aby sa mohla zveriť publiku so svojimi emóciami. Krabica vyjadruje Annin pocit stiesnenosti, pretože je nútená deliť sa o priestor spolu s ďalšími ľuďmi. Za ďalšiu dôležitú časť scény považujem železnú tyč, na ktorej sú zavesené kúsky oblečenia všetkých tých, ktorí sa ukrývajú v úkryte (a ktorí sa stanú súčasťou príbehu, ale o tom až neskôr). Vďaka tomu sa zotierajú akékoľvek hranice medzi prechodom z jednej izby do druhej, čím sa zabezpečuje plynulá dynamika inscenácie. Súčasťou scény sú aj Annine darčeky k trinástim narodeninám - denník, kytica s ružami, modrá košeľa, vlastnoručne napečené koláče a pod. 

Postavu Anny Frankovej stvárňuje Lucia Korená, ktorá sa tejto úlohy zhostila s veľkým nasadením a vášňou. Korená predvádza širokú paletu emócií, ktoré súvisia s tým, čo Anna prežíva a čo sa jej bytostne dotýka. Nedáva si servítku pred ústa - je úprimná, čo je najviac citeľné v scéne, keď počas hodiny oboznamuje divákov s tým, čo si myslí o svojich spolužiakoch a spolužiačkach zo školy. Anna sa nachádza vo veku, keď začína objavovať svet, a preto je prirodzené, že chce nájsť odpovede na svoje otázky. Anna neváha prejavovať úprimné emócie - divák to má možnosť vidieť už hneď na začiatku predstavenia, ktoré začína tým, že Anna odpočítava hodiny do začiatku narodenín. Jej spontánnosť sa prejaví vo chvíli, keď odbije slávnostná siedma hodina - začne výskať a pustí sa do rozbaľovania darčekov. Ako mladé dievča nechce byť zatvorená v stiesnenom priestore - je energická, čo divák uvidí vo chvíli, keď dá ruky vbok a začne tancovať. Anna však prejavuje aj drzosť, a to vo chvíľach, keď má pocit, že sa jej krivdí. Citeľné je to hlavne v scéne, keď si bez povolenia zoberie sestrinu knižku. To vyvolá rozruch a Anna je prinútená ospravedlniť sa, čo napokon aj urobí, ale s poriadnou dávkou cynizmu. K jej veku patrí aj zasnívanosť, ktorá je najviac prítomná v scénach s Petrom (hlavne počas toho, ako si predstavuje, že si spolu zatancujú). Korená prepožičiava svojej Anne mladú dušu dospievajúceho dievčaťa. Pracuje s mimikou a udržiava očný kontakt s divákmi, čo len prispieva k pocitu vytvorenia akéhosi živého denníka. 

Dôležitú úlohu tu zohráva bábkoherec Ivan Martinka, ktorý stvárňuje viacero postáv - Petra van Daana, Anniných rodičov, Miep, pána a pani van Daanových, pána Dussela a v neposlednom rade - kocúra. Fascinovalo ma, ako dokázal plynule prechádzať od jednej postavy k druhej. Bez toho, že by si to vyžadovalo nejaké prezliekanie. Prostredníctvom svojej práce s mimikou a telom dokázal diváka veľmi rýchlo a ľahko zorientovať v jednotlivých postavách. Ako bábkoherec na začiatku oživuje Anninho hravého a prešibaného kocúra - behá po izbe a šplhá sa po závesoch. Martinka ako Annin otec prejavuje strach vo chvíli, keď sa dozvie, že jeho dcére Margot hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Na druhej strane však dokáže prejaviť aj duchaprítomnosť, ktorá je citeľná v scéne, keď sa spolu s Annou musia rýchlo zbaliť a ujsť z domu. Martinka v úlohe dospievajúceho chlapca Petra, ktorý sa zblíži s Annou, na začiatku prejavuje neistotu - vyhýba sa jej, odpovedá jednoslovne a nervózne prešľapuje z nohy na nohu. Postupne sa jej však otvorí, až ju napokon neváha pobozkať na líce, čím jej prejaví svoju náklonnosť. Najväčšie zimomriavky som mala počas tých scén, v ktorých Martinka oživoval vešiaky s oblečením,. Práve oni predstavovali ostatných obyvateľov úkrytu. Napríklad scéna, v ktorej Anna odmieta matku, a Martinka prostredníctvom svojich pohybov na kabáte znázorní jej zvesenú hlavu a plač, patrila k jedným z tých najsilnejších. 

Umeleckému tímu Nového divadla sa podarilo vytvoriť pútavú inscenáciu, ktorá zobrazuje vnútorný svet a ideály dospievajúceho dievčaťa v kontraste so zúrivou vojnou. Ak chcete zažiť ten pocit, keď sa vám Anna pozerá do očí a zveruje sa vám so svojimi radosťami aj problémami, príďte do Nového divadla. Príďte prežiť príbeh dievčaťa v spoločnosti oživených vešiakov, rozsypanej fazule, výstrelov z pušiek a horiacej sviečky. 

Koncept: Šimon Spišák a Veronika Gabčíková

Dramatizácia a réžia: Šimon Spišák

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna, kostýmy a bábky: Karel Czech

Hrajú: Lucia Korená, Martin Nahálka

Hlásateľ: Martin Nahálka

Hlas Anny: Alica Cvečková

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Lakomstory z Londýna: Vtipná príučka od duchov

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Charles Dickens patrí k najznámejším anglickým spisovateľom 19. storočia. Čitateľ sa prostredníctvom jeho románov môže nadýchnuť viktoriánskeho Anglicka. Humor a súcit patria medzi najvýraznejšie prvky jeho autorského štýlu. O úspešnosti jeho románov svedčí to, že viaceré z nich boli nielen sfilmované, ale aj upravené do javiskovej podoby. 

Inscenácia Lakomstory z Londýna vznikla na motívy svetoznámeho Dickensovho príbehu Vianočná koleda. Hoci mala v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre premiéru pred ôsmimi rokmi, pre diváka predstavuje inscenáciu, ktorá nestráca na svojej aktuálnosti, o čom sa mohli presvedčiť aj diváci, ktorí túto hru navštívili v nedeľu, 15. januára 2017. Prostredníctvom Lakomstory z Londýna sa poukazuje na zlú ľudskú vlastnosť - lakomstvo. Scrooge predstavuje lakomého a zatrpknutého človeka, ktorý precitne až vo chvíli, keď mu traja duchovia uštedria poriadnu príučku. Príbeh teda jasne zachytáva to, ako sa zlo napokon premení na dobro. 

Scénu tvorí približne dvadsať, na sebe naukladaných veľkých škatúľ, ktoré sú na vozíkoch. Vďaka tomu (a správnemu osvetleniu) môže divák nadobudnúť pocit, že sa pozerá na temné uličky nočného Londýna. V ďalšej scéne tlačí každá z postáv vozík so škatuľami a pýta sa detských divákov na to, kde býva starý Scrooge. Škatule na vozíkoch okrem toho preberajú aj funkciu susedných domov lakomca Scroogea. A aby som nezabudla - hnedé škatule na vozíkoch tvoria aj akúsi ochrannú zónu, ktorá ukrýva dom starého Scroogea. Toto scénografické riešenie považujem za nesmierne kreatívne, pretože sa tým vyriešil plynulý prechod od jednej scény k druhej. V kombinácii so svetelným dizajnom vznikol priestor, v ktorom mohla byť hviezdnatá noc o päť sekúnd nahradená bežným dňom. Najviac ma fascinovalo to, aké zaujímavé obrazce vytváralo svetlo na vysokých policiach. Miestami som naozaj nadobúdala pocit, akoby som bola súčasťou farebnej nočnej oblohy s tisíckami hviezd (a myslím, že tento pocit som nemala len ja, ale aj všetky deti v sále).

Výtvarná zložka inscenácie mi pripomenula detskú hravosť a neobmedzené hranice fantázie. V tejto súvislosti by som rada spomenula pestrofarebné kostýmy hlavných postáv. Tak napríklad Duch budúcnosti, Pisár a Roman v jednom (Roman Valkovič) mal na sebe modrý kabát ozdobený na golieroch rôznofarebnými gombíkmi. Najväčšiu zábavu mali deti z jeho dlhej červenej čiapky. Veľmi na mňa zapôsobil aj biely klobúk Oľgy a Pisárovej ženy (Oľga Schrameková), ktorý okrem primárnej funkcie (doplnok na hlave) plnil aj ďalšiu funkciu - dopravný prostriedok pre malých cestovateľov (tri bábky v námorníckych tričkách). Mimoriadne efektné bolo aj prezliekanie postáv do úlohy duchov - dlhá biela látka spolu s bielym klobúkom predstavovala Ducha minulosti, dlhá zelená látka s otvorom pre tvár signalizovala Ducha prítomnosti, a napokon dlhá čierna látka s umelou vranou na pravom pleci predstavovala Ducha budúcnosti. Keď si ešte predstavíme hru svetiel na navodenie správnej atmosféry, dostaneme sa do akéhosi čarovného priestoru, kde začneme veriť, že všetko môže byť možné...

Ako som už vyššie spomenula, tak herci hrajú viacero postáv, čomu prispôsobujú aj svoje kostýmy. Napríklad Miloš Kusenda hrá okrem chlapca Miloša (ktorý vydáva zo seba neidentifikovateľné zvuky) aj Malého Tima a napokon Ducha prítomnosti. Každú z postáv obohacuje niečím netypickým a jedinečným. Ako Miloš, ktorý nedokáže rozprávať, divoko gestikuluje rukami, dupe nohami a pod., čiže svoje pocity vyjadruje prostredníctvom reči tela. Ako chudobný chlapec Tim, ktorého vyťahá pán Scrooge za uši, prejavuje typický detský prejav (krik) a ako Duch prítomnosti prostredníctvom točivých pohybov rúk a zmien v hlase prehovára lakomcovi Scroogeovi do duše. Ján Hrmo prechádza plynule a bez problémov od polohy autoritatívneho vedúceho Jána až k lakomcovi Scroogeovi, ktorý si na základe návštev duchov uvedomí, aký mizerný život vedie. Ján vzbudzuje u svojich kolegov autoritu, čomu zodpovedá nielen spôsob jeho rozprávania, ale aj reč tela - vystretý chrbát, pomalé kroky. Ako lakomec Scrooge je plný vnútornej zloby, ktorá sa prejaví vo chvíli, keď na ulici stretne Malého Tima, ktorého vyťahá za uši. To, že je unavený zo života, je cítiť v scéne, keď ho navštívi Duch minulosti. Nedostane strach - dostane sa len do akejsi hladiny alfa, prostredníctvom ktorej sa vráti do svojich detských čias. Lakomec definitívne precitne vo chvíli, keď mu Duch budúcnosti ukáže náhrobný kameň s jeho menom. To v ňom vyvolá takú silnú emóciu, že sa rozhodne pre zmenu. Lakomec si uvedomuje, že je zlý, a preto sa prikloní na stranu dobra. Posledný z hercov, ktorý v tejto inscenácii vystupuje, je Ivan Gontko. Predstaví sa v úlohách Ivana a Ducha minulosti. Práve jeho Duch minulosti najviac rozosmial detských divákov, pretože dlhú bielu látku si nenavliekol na seba, ale držal ju priamo pred sebou, čo vyzeralo, akoby sa vznášal nad javiskom skutočný duch.

Inscenáciu Lakomstory z Londýna odporúčam všetkým tým, ktorí majú radi nepredvídateľné situácie, fantáziu a humor. Vždy, keď odchádzam z detského predstavenia, uvedomím si, že v každom z nás sa skrýva kus dieťaťa, ktoré by sme si mali zachovať aj napriek dobe, v akej žijeme. A čo je ešte hlavnejšie - nemali by sme sa báť snívať a vnímať svet farebne.

Autor: Charles Dickens

Dramatizácia, hudba a réžia: Kamil Žiška

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna a kostýmy: Mona Hafsal a. h.

Hrajú: Oľga Schrameková, Ivan Gontko, Ján Hrmo a. h., Roman Valkovič, Miloš Kusenda

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Čo ma naučila práca uvádzačky v divadle?

foto: pixabay.com

Divadlo je svet, ktorý fascinuje. Na jeho javiskách ožívajú nielen príbehy, ale aj dramatické postavy. Takto nejako môže charakterizovať návštevu divadla bežný návštevník. Čo sa však za dverami sály? Počas prestávok? Vďaka práci uvádzačky v divadle som mala možnosť nazrieť nielen za oponu, kam sa bežné oko nedostane. Predovšetkým som však o sebe zistila nové informácie, objavovala som vlastné vnútro. Čo som sa teda naučila?

1. Zvládať stres

Pokým som nezačala pracovať v divadle, mala som tendenciu rozčúliť sa aj kvôli hlúpostiam (ktorým som pripisovala nemalý význam) – tým pádom sa prudké výbuchy stali mojimi parazitnými spoločníkmi. A ešte k tomu som bola ten typ človeka, ktorý musel mať všetko pod kontrolou. Keď sa však raz päť minút pred začiatkom zrušilo predstavenie kvôli jednému hercovi, a keď som musela riešiť, prečo na pánskych toaletách nejde mydlo, začala som brať všetko s obrovským nadhľadom a snažila sa, aj napriek nepriaznivým okolnostiam, pôsobiť na ľudí príjemne. Samozrejme, nie vždy sa to stretlo s pochopením. Koľkokrát sa mi stalo, že na mňa niekto nakričal kvôli tomu, že v šatni je dlhý rad, nehovoriac o tom, že som musela počúvať sťažnosti, prečo sa v predstavení nadáva, prečo sa po skončení prestávky ešte stále nehrá atď. Mnohí návštevníci si neuvedomujú, že uvádzačky za mnohé veci nemôžu, ale ventilujú si to na nich, lebo pracujú v divadle. Ak by som si brala osobne všetko, čo som v divadle zažila, moja psychika by skôr pripomínala plastelínu, než ľudský mozog. Vďaka nepredvídateľným situáciám som začala brať veci odľahčene, prijala som všetko tak, ako to prichádzalo, a konečne som sa prestala rozčuľovať nad vecami, ktoré neovplyvním.

2. Prekonávať nočné mory

V tejto súvislosti narážam na naše šatne vo foyer divadla. Nemáme klasické, kde by ste si na vešiak zavesili kabát, dostali číslo a odišli do hľadiska. Namiesto nich máme šatne na spôsob otáčavých kotúčov, farebne rozlíšiteľných, rozdelených na párne a nepárne...Snažila som sa to nejako zapamätať, ale keď prišlo na lámanie chleba, dopadlo to tak, že som každému dala úplne iný kabát. A to bola jeseň...Najhoršie to bolo počas novembra a decembra, kedy jesenné kabátiky vystriedali hrubé vetrovky a kožuchy, takže pri vešaní som skôr pripomínala cirkusovú akrobatku, než slečnu pracujúcu v kultúrnej inštitúcii. Nočná mora sa však zmenila jedného večera, keď som išla vypomáhať do šatne, a keď sa mi podarilo odovzdať všetkým ľuďom správne kabáty. To bolo radosti! Hoci som sa pekne zapotila, prinieslo to svoje výsledky. A keď som prvýkrát dostala prepitné, to som bola rada, že sedím, lebo inak by som spadla na zadok. Takže prostredníctvom divadelných šatní som sa naučila tancovať v daždi. Opäť sa potvrdilo heslo, že ak sa snažíš, výsledky sa dostavia.

3. Nebáť sa komunikovať s ľuďmi

Priznávam, že som plachý typ človeka, ktorý sa potrebuje oťukať v novom prostredí, aby sa začal cítiť sebaistejšie. Už počas prvej služby, keď som dostala za úlohu oslovovať ľudí s cieľom prihlásenia sa do klubu divadla, som sa až v polke rozhovoru s jedným starším pánom dozvedela, že je otec Roba Rotha. V mysli sa mi tiež vybavujú spomienky na jednu pani, ktorá sa mi priznala, že kedysi pôsobila ako baletka v Slovenskom národnom divadle. Keď človek pracuje s ľuďmi a potlačí hanblivosť, veci zrazu začnú plynúť sami od seba. A toto bol presne ten prípad. Ale nikdy nezabudnem na jedného po anglicky hovoriaceho chlapca, ktorý akoby z oka vypadol hercovi Ianovi Somerhalderovi. Napriek tomu, že to jeho kamarát poplietol s lístkami na predstavenie (tým pádom sa tam nemohli dostať), neprejavil ani náznak hnevu či znechutenia. Práve naopak – bol veľmi milý a vyjadril pochopenie. Jedna z tých vtipných situácií nastala počas Noci divadiel, kedy som na sebe mala zamatové dlhé šaty s červenou parochňou a tvár som mala natretú bielou farbou. Jeden pán sa ma spýtal: ,,Prečo vyzeráte ako strašidlo?“ To poteší...Dojatie mi tiež spôsobil jeden dedko, ktorý prišiel aj s kamarátom a povedal mi, že radšej by išiel na predstavenie so mnou...Jedna z ďalších vtipných situácií sa odohrala počas detského predstavenia, keď som mala službu v šatni a vešala som jednej rodinke kabáty. Ich syn bol taký hyperaktívny, že sa ma jeho otecko spýtal: ,,Prosím vás, nemôžete zavesiť aj jeho?“ Ich malý to nebral na vedomie, a tak mu ocko pohrozil: ,,Ak nebudeš poslúchať, teta ťa zavesí dolu hlavou!“

4.Vážiť si prácu každého pracovníka v divadle

Ako uvádzačka som bola súčasťou divadelného zákulisia, prostredníctvom ktorého som si uvedomila, že na jednom predstavení sa podieľa celý tím ľudí, ktorí zodpovedajú za jeho výsledok. Diváci často vidia len hercov, no oni zďaleka nezapĺňajú celý divadelný priestor. Nebyť zvukových technikov, kulisárov, inšpicientov, našepkávačov či kostymérov, tak predstavenie by stratilo na svojej účinnosti. V divadle je každý pracovník dôležitý. A je pritom jedno, či ide o upratovačku, uvádzačku, kulisára alebo Maštalíra. Všetci sa podieľajú na inscenácii, snažia sa, aby nielen vonkajšie priestory, ale aj vnútorné boli v poriadku. A fakt sa oplatí byť toho súčasťou, hoci niekedy drkoceme zubami od zimy a pretáčame oči z manierov niektorých návštevníkov. Pre toho, koho srdce bije pre divadlo, bude každý detail dôležitý a nikdy naň nezabudne. A to hovorím z vlastnej skúsenosti.

Zalistuješ si v Kostýmovej tvorbe?

foto: theatre.sk

Keď som minulé leto navštívila Poprad, nemohlo sa to zaobísť bez návštevy kníhkupectva. Automaticky som išla k divadelnej sekcii, kde som si prezrela niekoľko knižných titulov. Zrak sa mi zastavil na Kostýmovej tvorbe. Vytiahla som ju z osídlia ostatných kníh a pocítila váhu jej slov (doslovne povedané, pretože má 241 strán). Už na prvý pohľad ma zaujala grafickým spracovaním. Od ostatných titulov sa vymyká z priemeru predovšetkým svojou brožovanou väzbou s rozmermi 165x245 mm. Publikácia váži 570 gramov a pripomína tak vysokoškolský zošit poctivej študentky, ktorá si na prednáškach zapisuje všetky dôležité informácie. V kníhkupectve som si ju zbežne prelistovala (aby som nekupovala mačku vo vreci) a napokon s ňou odkráčala k pokladni. Keď som potom cestovala vlakom do Tatranskej Lomnice a začala ju čítať, chlapec sediaci vedľa mňa sa ma spýtal: ,,Ty si herečka?" So smiechom som mu odvetila: ,,A vyzerám tak?" A on že: ,,A čojaviem?" Napokon som sa mu priznala, že herectvo síce neštudujem, ale mám rada svet divadla. Potom som sa vrátila ku knihe. Oprava - chcela som sa vrátiť, no po niekoľkých minútach sa ma ten chlapec spýtal: ,,Svetlo je na scéne dôležité, nie?" To ma tak rozosmialo, že som mala čo robiť, aby som nespadla zo sedadla. Až v penzióne, na pohodlnom gauči, som sa naplno ponorila do riadkov a začala sa pomaličky vnárať do hlbín kostýmovej tvorby.

Čo kniha ponúka?

Kostýmová tvorba je odborná publikácia, ktorú vydal Divadelný ústav v roku 2009. Publikácia obsahuje prednášky popredného slovenského kostýmového a scénického výtvarníka Milana Čorbu, ktorý na Vysokej škole múzických umení v Bratislave vyučoval Kostýmovú tvorbu, Hmotnú kultúru a Duchovnú a hmotnú kultúru. Kniha je po obsahovej stránke systematicky a prehľadne rozčlenená do troch tematických okruhov. Každý okruh predstavuje prednášky na danú tému. Postupuje sa chronologicky - od histórie odevov až k ilustráciám kostýmov. To hlavné, čo publikácia ponúka, sú cenné myšlienky pána Čorbu z oblasti kostýmovej tvorby. Je dôležité podotknúť, že sa prostredníctvom týchto prednášok nesnaží rozoberať tvorivú činnosť, ale primäť študentov k produktívnemu mysleniu. 

Prečo sa túto knihu oplatí prečítať?

Ak patríte k priaznivcom divadelných kostýmov a fascinuje vás zrod látok na javisku, potom je pre vás táto publikácia ako stvorená. V akom vzťahu by mali byť herec a kostýmový výtvarník? Akú úlohu zohráva symbolika farieb? Kniha odkrýva nielen tajné zákutia látok, ale aj myslenia. Čo sa týka mňa, rozšírila som si vďaka nej obzory, pretože som sa dozvedela veľa cenných poznatkov o divadelnom kostýme. Garantujem vám, že pri najbližšej návšteve divadla sa budete pozerať na divadelný kostým úplne inak. :)

Komu by som knihu odporučila?

V predslove sa píše, že publikácia má slúžiť ako študijná pomôcka pre študentov umeleckých odborov. Ďalej sa uvádza, že je určená odbornej verejnosti, ale aj čitateľskej obci, ktorá inklinuje k divadelným kostýmom. Knihu by som odporučila všetkým tým, ktorí sa zaujímajú o divadlo a výtvarníctvo, pretože v nej môžu nájsť tvorivé impulzy a nové spôsoby realizácie. Mňa táto publikácia obohatila po vnútornej stránke v tom zmysle, že som prenikla do tajov zákonitostí divadelného kostýmu, zistila som, akú dôležitú úlohu zohráva farba, akú úlohu v tom všetkom hrá herec...Keby som to mala všetko rozpísať, sedela by som tu do rána, a tak vám na záver napíšem už len jednu vetu: Vstaňte a pozvite Kostýmovú tvorbu na rande. 

P.S.: Zaujala vás publikácia? Objednať si ju môžete tu.