štvrtok 9. februára 2017

Janko Hraško: Keď ti trojmetrové bábky nazerajú do duše


foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

V najnovšej inscenácii Janko Hraško počujeme hudbu, ktorá nám pripomína pomalé padanie hrášku na podlahu a vidíme trojmetrové bábky, ktoré sa smejú a strachujú ešte presvedčivejšie, než dospelí ľudia. Počas verejnej generálky, ktorá sa uskutočnila 9. februára 2017 vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, som sa na vlastné oči presvedčila o tom, že divadlo nie je len slovom napísaným na papieri. 

Miro Duša si pod svoje umelecké krídla zobral scénu a bábky. Je ťažké vybrať len jednu vec, ktorá ma v tejto divadelnej zložke fascinovala, pretože vždy, keď som si myslela, že môj tep sa ako-tak stabilizoval, prišla scéna, ktorá predčila tú predchádzajúcu, a ja som mala problém vybrať len jedného víťaza. Už na začiatku sa divák stretáva s nadrozmernými rukami, ktoré prichádzajú na scénu jedna po druhej. Tak, aby nikomu nič neuniklo. Inscenácia je vo všeobecnosti plná vizuálne príťažlivých obrazov, ktoré diváka poláskajú - či už ide o nadrozmerné ruky, ktoré sa stávajú súčasťou Jankových rodičov, alebo z ich obrovských šiat vytvorené more, na ktorom sa plaví Janko spolu so zbojníkmi. Najpríťažlivejšie pôsobia na diváka práve trojmetrové bábky, z ktorých mali tí najmenší v sále hysterický plač (zistené na vlastné uši) - našťastie, vďaka plynulému prechodu scén a striedaniu bábok sa čoskoro aj počet hygienických vreckoviek stabilizoval na únosnú mieru. Práve obrovské bábky tvoria pôsobivý kontrast s maličkým Jankom Hraškom - toto veľmi oceňujem, pretože viaceré scény sú vďaka tomu uveriteľné (napríklad keď Janko vyskočí na konskú hlavu a začne dirigovať).

Čo je však dôležité povedať - všetky bábky sú nositeľmi charakteristických vizuálnych vlastností, vďaka ktorým sú ľahko rozpoznateľné. Tak napríklad Jankovi rodičia - Starenka má na hlave červenú šatku, zatiaľ čo Starčekovi nechýbajú hnedé fúzy a čierny klobúk. Obaja majú na sebe jednoduché svetlohnedé šaty bez akýchkoľvek ozdôb, čím je jasne vyjadrený ich chudobný majetkový stav. Opak predstavuje Kráľ s Pánom - zatiaľ, čo Kráľ má výrazný zelený prsteň a lokničky, Pánov stav je charakteristický hnedým klobúkom, bielou košeľou a červenou vestou. Vidíme teda zásadné rozdiely vo farbách a vrstvách oblečenia, ktoré veľmi efektne odlišujú jednu bábku od druhej. V súvislosti s tým mi napadá, že oblečenie bábok by sa dalo bez problémov aplikovať aj na telá bábkohercov. 

A keď už som otvorila tajomnú skrinku s názvom Bábkoherci...V tomto predstavení nechávajú na javisku obrovský kus nielen svojej duše, ale aj tvorivej práce, hoci sú oblečení v čiernom. Neviem, ako to vnímali dospelí diváci, ale ja som si počas toho, ako ťahali trojmetrové bábky uvedomila, že bez ich prítomnosti by sme sa síce pozerali na krásne rekvizity a scénu, no chýbal by tomu veľmi dôležitý element - život. Život bábky. Maličkého Janka Hraška, od hlavy po päty oblečeného v zelenom, ,,oživuje" Miroslav Bakura. Svojej bábke prepožičiava mladícky elán, nadšenie, hravosť, túžbu po živote a spontánnosť. Prejavuje sa to napríklad vtedy, keď na jarmoku ukradne perníkové srdce a daruje ho svojej Starenke, hoci si neuvedomuje, že kradnutie je trestné. Jeho zraniteľnosť je viditeľná vo chvíli, keď sa ukryje pod lopúchy, ktoré sú v tomto predstavení vytvorené z niekoľkých na seba naukladaných nadrozmerných rúk. Fantastickú prácu s hlasom predvádza Danica Hudáková, ktorej nerobí žiadne problémy oživovať ustráchanú Starenku a úbohého Žobráka, aby o päť minút na to mohla vydávať drsné povely v úlohe Kapitána zbojníkov. 

Ivan Gontko oživuje tie bábky, pri ktorých sa predpokladajú dominantné mužské vlastnosti - Gazda, Silák a druhý Zbojník. Veľmi dôveryhodne a s veľkou dávkou citu sa však zhosťuje aj bábky Starčeka, ktorý je niekedy z Janíčka nešťastný (prípad s jazdou na konskej hlave) a ktorý trpí, keď sa Janko Hraško stratí. Dievčina Katarína je v podaní Chantal Calcagni hanblivá (prvé stretnutie s Jankom), ale aj očarujúco úprimná, keď mu na konci vyjadrí svoje city. Calcagni vdychuje bábku dievčenskú príťažlivosť, a mimoriadne zaujímavé je tiež to, ako s bábkou v niektorých scénach splýva. Pôsobilo to na mňa tak, že bábka dievčaťa bola akoby naschvál vytvorená len do polky stehien - zvyšok už predstavujú bábkoherečkine nohy v čiernych pančuchách. Miloš Kusenda oživuje tri bábky - Pána, Kráľa a prvého Zbojníka. Keďže sa u týchto postáv predpokladá výrazný hlasový prejav (ktorý súvisí s ich dominantným typom), Miloš nám odkrýva svoj hlasový potenciál. Ako Pán niekedy neváha škriekať, ďalej využíva francúzsky prízvuk, vďaka čomu veľmi dobre zvláda striedanie bábok. Tiež uňho platí to, čo som písala v súvislosti so Chantal Calcagni - dokáže splývať s bábkou, čo aspoň na mňa pôsobilo magicky - viete, keď sa zotrú všetky hranice medzi bábkou a bábkohercom, vtedy sa začínajú zimomriavky pretekať na tele (aspoň u mňa to tak bolo).

Veľká sála, v ktorej sa uskutočnila generálka, dokázala funkčne využiť svoje priestory. Veď kde inde by sme mohli pozorovať (a byť pozorovaní) trojmetrovými bábkami? Viem, že som sa už o nich neraz zmienila, ale skutočne mi imponoval spôsob, akým boli nielen zostrojené, ale aj oživené. Myslím si, že táto rozprávka (v réžii Kamila Žišku) by bola nesmierne zaujímavá aj ako súčasť pouličného divadla. Niekedy podvečer, za prítomnosti horiacich fakieľ...Ale to som sa už opäť nechala uniesť. Ak si chcete naplno vychutnať vizuálny raj detského sveta a vidieť, akých šikovných bábkohercov v Nitre máme, príďte na Janka Hraška


Autorka: Lucia Åbergh 
Dramaturgia: Peter Chmela a. h., Petra Babulícová
Scéna a bábky: Miro Duša a. h.
Kostýmy: Ivana Gontková a. h.
Hudba a réžia: Kamil Žiška a. h.
Hrajú: Miroslav Bakura, Danica Hudáková, Ivan Gontko, Chantal Calcagni a. h. (alternuje Martina Slobodová), Miloš Kusenda
Inšpícia: Rúth Dolanová
Text sleduje: Eva Špačková

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára