Buňka číslo: Máš chuť na biely koktejl?

foto: autorka

Kedysi som sama so sebou uzavrela dohodu, že od inscenácií nebudem mať žiadne očakávania, aby som sa vyhla prípadnému sklamaniu. Okrem toho mám rada ten pocit, keď absolútne neviem, čo môžem očakávať, a keď sa počas predstavenia nechávam prekvapovať tým všetkým, čo sa deje na scéne. V pondelok, 20. marca 2017, sa v pražskom divadle Studio Hrdinů uskutočnila repríza inscenácie Buňka číslo, ktorá mala premiéru pred dvoma mesiacmi. Po jej vzhliadnutí som si povedala, že sa v článku budem sústrediť na jej scénografickú zložku (na ďalších riadkoch sa dočítate prečo). Na začiatok však pár dôležitých informácií.

Táto hra vznikla na objednávku divadla a autorku Petru Hůlovú k napísaniu textu oslovila veľvyslankyňa Luxemburského veľkovojvodstva. Na plagáte k tejto inscenácii sa nachádza rozhovor, z ktorého vám v tejto súvislosti chcem ukázať časť týkajúcu sa vzniku hry.

foto: Studio Hrdinů

Manderscheidova poviedka čtení v praze je plná alúzií na Franza Kafku, Václava Havla a Golema. Samotná autorka priznáva, že práve to ju podnietilo k napísaniu hry, prostredníctvom ktorej sa zamýšľala nad tým, čo v súčasnosti reprezentuje český národ. Ako v rozhovore ďalej uvádza: ,,Můj text tento terén ohmatává prostřednictvím stylizovaného jazyka jakéhosi ambivalentního kázaní tří postav, jež reflektují českou situaci. Leimotivem je portrét intelektuálních elit, vztah mezi nimi a národem."

V javiskom spracovaní sa základný leimotív realizuje rozdelením scény na dve časti: hornú, ktorú reprezentuje Manderscheid spolu s maliarkou, a dolnú, v ktorej sú prítomné tri prosté ženy českého národa. V inscenácii sa teda v rovnakom čase odvíjajú dva rôzne príbehy, ktoré však majú spoločného menovateľa - český národ a jeho situáciu. Manderscheid s maliarkou nazerajú ,,zhora" na úvahy troch žien. Prepojenie dvoch časových rovín je divákovi jasné nielen rozdelením scény na vrchnú a spodnú časť, ale aj oblečením vystupujúcich postáv. Manderscheid má na sebe bohato vyšívaný kabát z obdobia renesancie, a maliarka (ktorej počas celej hry robí spoločnosť štetec) sa divákom predstavuje v podobnom historickom odeve. Tieto dve postavy a prítomné rekvizity (kráľovské kreslo, toaletný stolík, zrkadlo) tvoria kontrast so ženami v bunke. 

Priestor, v ktorom sa pohybujú, nie je tak ohraničený, ako v prípade Manderscheida, čo otvára kreatívne pole nielen pre ženské postavy (môžu sa pohybovať bez obmedzení), ale aj pre vizuálnu stránku inscenácie. Tak napríklad biele lavičky. V hre sú najprv použité ako ohrada, ktorá oddeľuje jednotlivé bunky, potom sú herečkami spájané, aby sa na tam mohol premietať krátky videozáznam s vranami. Čo mňa osobne najviac oslovilo bolo využitie lavičiek ako veľkých sedačiek zavesených na modrých lanách, na ktorých sa predstaviteľky ženského národa hojdajú a filozofujú. A čo ilúzia dovolenky na Bali, kedy všetky tri ženy ležia na lavičkách, svieti na ne modré svetlo a z reproduktorov sa ozýva zvuk vĺn, ktoré lákajú k celodennému oddychu? Behom niekoľkých minút bolo také jednoduché preniesť sa do tropickej krajiny, hoci sa predstavenie odohráva v podzemných priestoroch.

Mimoriadne pôsobivá je aj vymodelovaná socha hlavy, ktorú jedna zo ženských postáv zahalí do bielej látky, čím sa jej podarí vytvoriť ilúziu ľudského tela. Keď odtrhne ďalšie kusy svetlej látky a priloží ich k miestam, kde má človek ruky a chodidlá, niet žiadnych pochýb o tom, že pred nami stojí zaujímavá postavička. Už len vložiť srdce do fiktívnej hrude...

Pre mňa ako diváka bola práve scénografická zložka inscenácie Buňka číslo veľmi pútavá. Niekto iný by mi mohol oponovať - prečo som sa sústredila práve na vizuálnu stránku, keď sa v hre rieši to, kam ako národ Česká republike smeruje? Všetko je však založené na subjektívnych pocitoch - teda na tom, čo v nás konkrétna inscenácia vyvolá. Čím na nás zapôsobí. Pre mňa je Buňka číslo typickým príkladom slovesa ,,dívať sa". Tak sa poďte podívat aj vy. :)

Dôležitá poznámka na záver: v tomto predstavení si publikum a javisko vymenili svoje úlohy. Kedy naposledy ste sedeli v divadle na javisku?

Scenár: Petra Hůlová

Réžia: Jan Horák a Michal Pěchouček

Dramaturgia: Jan Horák

Scénografia: Michal Pěchouček

Kostýmy: Michal Pěchouček a Tereza Hrzánová

Hudba: Dominik Garajský a Richard Ayres

Videoprojekcia: Jan Hladil

Sochárska supervízia: Pavel Karous

Hrajú: Magdalena Sidonová, Ivana Uhlířová, Bio Masha, Milan Stehlík / Michal Pěchouček, Gabriela Slaninková

Marek Menšík: ,,Na javisku musí človek voliť detaily“

foto: jihoceskedivadlo.cz

Stretli sme sa v pondelok podvečer v jednej pražskej kaviarni. Pri šálke kávy a zázvorového čaju som sa s českým hercom Marekom Menšíkom porozprávala nielen o jeho najnovšej divadelnej inscenácii, ale aj o tom, v čom spočívajú úskalia herca na voľnej nohe.

Marek, práve si prišiel z Divadla Kampa. Akú hru tam skúšaš?

Annu Kareninu.

A koho tam hráš? Aké máš zatiaľ pocity?

Hrám tam Levina. Keďže sa viac venujem alternatívnemu divadlu, skúšať ruskú klasiku je pre mňa veľmi ťažké. V Karenine ide o vnútorné prežívanie, v ktorom musíš vedieť pracovať s hereckou jemnosťou. Nie som zvyknutý robiť klasický typ činoherného herectva, no práve preto ma to baví.

Čím sa divadelné spracovanie Kareniny v Divadle Kampa líši od toho literárneho?

Režisérka Iveta Dušková ide skôr do podstaty vzťahov, ktoré sú medzi Kareninou, Vronským, Kareninom, Kitty a Levinom. Bude to komorné. Je to postavené predovšetkým na vývoji postáv. Pre režisérku je dôležitý kontrast tých dvoch párov, respektíve trojice.

Zaujímalo by ma, ako vyzerá vaša scéna?

Ako vyzerá scéna? Zatiaľ nie je úplne hotová, ale bude veľmi minimalistická. Je to dané priestormi javiska v divadle – je to tam maličké. Všetko sa bude hrať ako keby v náznakoch. Veľmi dôležitá bude práca so svetlom, ktoré bude robiť zmeny priestoru. Prípadne bude dávať niečo do popredia.

Keď dá svetlo do popredia nejaký detail. To mám veľmi rada.

Tak sa príď pozrieť do divadla, 7. apríla bude premiéra.

Super, veď to už bude o mesiac! Marek, ty účinkuješ vo viacerých divadlách, nemáš žiadnu domovskú scénu. Tým pádom sa pohybuješ medzi rôznymi umeleckými kolektívmi. V čom vidíš prínos takéhoto druhu hereckej práce?

Za najväčší prínos pokladám poznávanie rôznorodých prístupov. Je to dané tým, že ja sám nie som stavaný na to, aby som dlhodobo ostával na jednom mieste. Jeden rok som si to skúsil – v divadle v Českých Budějoviciach – a práve tam som si uvedomil, že by sa pre mňa divadlo mohlo stať rutinou. A z toho som dostal strach. Nechcel som do toho spadnúť a robiť to len ako prácu. 

Takže ti viac vyhovuje, keď môžeš pracovať na voľnej nohe. Ale tam je potom riziko, že nie vždy máš o prácu postarané.

To je, samozrejme, pravda. Človek potom robí veľa rôznych vecí. Napríklad, minulú jeseň som trávil v galérii a pripravoval som lektorov na to, ako pracovať s deťmi. Ale občas človek robí aj komerčné záležitosti. Na druhej strane sa však občas cítim, že v ničom nie som ,,doma“. Nemôžem sa porovnávať s činohernými hercami a ani s tanečníkmi, keďže nemám tanečné vzdelanie, a s bábkohercami tiež nie. Našťastie, fyzické divadlo je formát, v ktorom môže človek môže robiť aj bez skúseností. Samozrejme, vo výsledku to tak nevyzerá. Fyzické divadlo predstavuje náročný odbor, takže človek by mal na sebe neustále pracovať a učiť sa nové veci.

Na základe čoho si potom vyberáš, s kým budeš spolupracovať?

U mňa je najdôležitejšia intuícia a celkový dojem. Samozrejme, je výhoda, keď človek pozná prácu konkrétnych ľudí.

Keď som videla predstavenie Kocour, zamyslela som sa nad otázkou, že do akej miery bolo pre teba náročné preniesť poetický text na javisko? Bez použitia slov? Ako si uchopil postavu kocúra?

Nešlo tam o to, že by sme chceli preniesť poéziu na javisko. Sláva, môj kolega, prišiel s japonským textom pre deti The Cat Who Lived A Million Times od Yoko Ono. Text má silný budhistický nádych, pretože je o kocúrovi, ktorý sa narodí, zomrie a tak dokola. Na konci príbehu sa oslobodí a zistí, že nepotrebuje byť skvelý, ale že dôležitejšie je žiť v prítomnom okamihu. Text, s ktorým prišiel Sláva, sa mi páčil, a tak sme začali jednoduchými improvizáciami. Takýmto štýlom sme si začali stavať scénky a intuitívne skladali príbeh. Všetko sa vytváralo postupne, nikto z nás nevedel, aký bude výsledok. Myslím, že v takomto type predstavenia nikto poéziu na javisku nehľadá. Keď sme ho odohrali v Studiu ALTA, tak sa ma syn Lucie Kašiarovej, ktorá je jeho riaditeľkou, spýtal, prečo sa volá Kocour. Ja som mu povedal, že je úplne jedno, ako sa to volá. Nás so Slávom bavila hravosť toho názvu. Chceli sme prostredníctvom pohybu rozprávať príbeh o dvoch priateľoch. Zaujímavé však je, že niektorí ľudia v tom videli len jednu rozpoltenú postavu. Počas skúšobného procesu sme zistili, že môže ísť aj o jednu postavu, ktorá prežíva svoj vnútorný svet.

Ako nejaké zrkadlenie?

Presne tak. Alebo tá rozpoltenosť – keď v sebe postava hľadá harmóniu. To nás bavilo. Tá hĺbka v predstavení môže byť, ale spracovaná skôr hravejšou a uvoľnenejšou formou.

Pamätáš si na prvú bábku, ktorú si oživil?

Ehm...to...úplne...neviem. Počkaj. To je fakt zaujímavá otázka. Určite to ešte bolo pred štúdiom na DAMU. V tejto chvíli si však na žiadnu nespomínam.

Prečo si sa rozhodol študovať na DAMU bábkové herectvo?

Pretože ma nelákalo činoherné. (Smiech)

Prečo?

Asi to bolo dané tým, že som vyrastal v Južných Čechách, kde je silné podhubie nezávislých bábkohercov a pouličných divadelníkov. Zistil som, aká môže byť pestrosť alternatívneho divadla a zároveň som si uvedomil, že o ňom toho veľa neviem. Mal som pocit, že činoherné divadlo svojím spôsobom poznám. Navyše, u činoherného divadla sú omnoho viac stanovené pozície hercov, dramaturgov a režisérov. U nezávislých divadelných zoskupení je to často tak, že bábkoherec je ako keby všetkým – vytvorí si scenár, sám si ho zrežíruje a zahrá. Tento pohľad na divadlo ma baví, pretože človek je tvorcom jednej veci vo všetkých ohľadoch. Skúšaním Anny Kareniny však zisťujem, že činoherné herectvo nepoznám až tak, ako som si pôvodne myslel. Týmto by som chcel vzdať česť všetkým činoherným hercom. 

Kocour, foto: Veronika Brunová

Jak jsem byl Cyrano, foto: jihoceskedivadlo.cz

pondelková realita, foto: autorka

Nebuď labuť a príď na DAMU!

foto: facebook.com - Festival Autorská tvorba nablízko

Dnes som sa úplnou náhodou dozvedela, že sa tu koná ďalší divadelný festival. ,,Prsty" v tom má Divadelná fakulta Akadémie múzických umení v Prahe a aby som bola ešte konkrétnejšia, tak Katedra autorskej tvorby a pedagogiky. Festival Autorská tvorba NABLÍZKO nepredstavuje v pražských divadelných kruhoch nováčika - tento rok sa koná už jeho jedenásty ročník. Hodinu po tom, ako som sa o tomto festivale dozvedela, som už sedela v električke a čítala si program. 

Nájsť DAMU pre mňa nebolo ťažké, no ozajstnú výzvu predstavovalo nájdenie miestnosti R302. Našťastie sme sa na jednom mieste stretli tri ženy, ktoré sa chystali na Hru o rozmnožování, takže spoločnými silami sme ako správne hrdinky prišli k vytúženému cieľu. (Okey, s menšou pomocou jednej profesorky...)

Predstavenie sa konalo v umeleckom ateliéri, s minimom rekvizít. Jediné, s čím študentky a študenti pracovali, boli stoličky. Ústredným motívom Hry o rozmnožování bola otázka: Mať deti, alebo ich nemať? Divák sa tak stal svedkom rôznych situácií, ktoré narábali s tematikou plodnosti, ako napríklad žena čakajúca na muža svojich snov, muž, ktorý sa nevie nabažiť dotykov svojej partnerky. alebo ďalší muž, ktorý nechce dieťa kvôli zachovaniu krásy svojej nežnej polovičky. Študenti vystriedali niekoľko postáv, pracovali so svojím telom (napr. cvičenia pre tehotné ženy či dotýkanie tiel ako spôsob vyjadrenia nežností). Striedanie jazykov (čeština, angličtina, poľština, španielčina) podčiarklo celkový motív hry - otázka plodnosti sa týka každého z nás, bez ohľadu na to, kde a ako žijeme. Oceňujem študentov a ich prácu s mimikou, ktorá vďaka intímnym priestorom výborne vynikla (napríklad zasnívaný pohľad pri myšlienke na vzrušujúcu lásku). Jediné, čo mňa ako diváka miestami rušilo, bolo to, ako si študenti medzi jednotlivými scénkami sadali na kraj a sledovali dianie na javisku. Pôsobilo to tak, ako keby si na nečisto skúšali predstavenie pred premiérou v divadle. Aj napriek minime rekvizít však dokázali zaplniť prázdny priestor ateliéru a názorne tak predviedli, na čo myslel Shakespeare vo svojich sonetoch: ,,Jen ten kdo plodí, může přežít navždy."

raz ich uvidíte na divadelných doskách...
foto: autorka

stoličky vedia vždy zamiešať karty
foto: autorka

Z úplne iného súdka bolo ďalšie predstavenie pod názvom Made in Czechia, ktoré si pripravili študentky vietnamského pôvodu - Dang HongNhung a Tran HuyenVi. Obe dievčatá sa divákovi zverujú s problémami, s ktorými sa musia vyrovnávať ako Vietnamky žijúce v Českej republike (posmievanie, nedostatok rešpektu, zaškatuľkovanie...). Keď jedno z dievčat prezradí, že ju nebaví stále používať český ekvivalent svojho mena (Zuzka), vyvolá tým v hľadisku výbuch smiechu. V predstavení sa využíva montáž, ktorá kombinuje hovorené slovo, iróniu a pohyb. Myslím si, že svoju  funkčnosť plní hlavne na konci predstavenia, keď sa spustí tanečný videoklip, ktorý doprevádzajú dievčatá svojimi pohybmi. Ako to bolo vo vyššie spomenutom predstavení, tak aj tu je priestor vyčistený od zbytočných rekvizít, aby mohli preniknúť na povrch spovede dvoch mladých dievčat. Hoci bolo predstavenie vtipné a rytmické, neviem sa ubrániť pocitu, že mi tam chýbal moment prekvapenia alebo postupný motív odhaľovania duše. Myslím si, že Made in Czechia by mohla byť skôr rozhlasovou hrou, keďže počas hrania nenastali situácie, ktoré by ponúkali inú odpoveď, než tú vo forme ľudskej reči. Je to však môj subjektívny pocit, s ktorým sa divák môže, ale aj nemusí stotožniť (čo je úplne pochopiteľné).

Dievčatá si od divákov vyslúžili standing ovation
foto: autorka

Festival Autorská tvorba NABLÍZKO začal vo štvrtok, 9. marca, a jeho brány budú bezplatne otvorené všetkým theatre positive ľuďom až do nedele, 12. marca 2017. Program je bohatý, takže ak na tento víkend nemáte žiadne plány, skúste dať šancu študentom z Katedry autorskej tvorby a pedagogiky DAMU v Prahe. Myslím si, že nebudete ľutovať. :)

divákov na predstavenia sprevádzajú šípky
foto: autorka

Čo mi dala Malá inventura?

foto: autorka

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna Mirka, ktorá odišla do Prahy a ešte pred odchodom si pozrela zoznam divadelných festivalov konajúcich sa v tomto meste. Prvým na zozname bola Malá inventura. Keď sa Mirka dozvedela, že predstavuje prehliadku toho najaktuálnejšieho, čo sa v oblasti nového divadla za posledný rok odpremiérovalo, iba to znásobilo jej zvedavosť. Keďže rada spája príjemné s užitočným, prihlásila sa ako dobrovoľníčka a taktiež ako tzv. mediálna informátorka (keďže má blog o divadle). Vďaka kombinácii týchto dvoch faktorov tak mohla preniknúť nielen do festivalového zákulisia, ale chodiť aj na vybrané predstavenia a následne o nich písať. Mirka sa tak dostala do pravého divadelného kolotoča (už chýbala len cukrová vata). 

Pôvodne som chcela celý článok písať v tretej osobe, ale už po úvodnom prečítaní odseku som nadobudla pocit rozpoltenia, takže sa vraciam k tomu, čo mi je milšie. Keď sa povie Malá inventura, ako prvé sa mi teraz vybaví žlté kurča (logo festivalu), ktorému boli do zobáčika vkladané rôzne výroky, ako napríklad: ,,Divadlo je dneska hlavně o lásce" alebo ,,To je představení, kde hrajou samí taťkové, takže to bude hlavně pro mamky."  Ďalšiu asociáciu mám spojenú priamo s konceptom festivalu - predstaviť to najakutálnejšie z tvorby nového divadla v Českej republike. Ale napadnú mi aj kytice voňavých kvetov, pre ktoré som chodila do jedného kvetinárstva. A čo kvapky dažďa bubnujúce na strechu počas pohybového predstavenia Un? V mysli sa mi mieša potlesk divákov a kvapky dažďa, hučanie električky a vôňa čerstvých orchideí, úsmevy hercov a roznášanie plagátov po meste...Postupne maľujem obrazy a vyberám vhodné farby, aby som každý detail zachytila čo najvernejšie.

Vďaka spolupráci so ,,žltým kurčaťom" som spoznala nových ľudí, ktorí boli milí a vďační za každú pomoc. Opäť som sa presvedčila o tom, že práca na festivale si vyžaduje stopercentné nasadenie, veľa kávy (odpozorované na vlastné oči), ešte viac pevných nervov, no o to viac úsmevov po záverečnom predstavení. Vyskúšala som si cestovanie električkou s billboardmi väčšími ako moje telo, pocítila som silu ostrých lakťov pri nosení dvoch kytíc, dopichala som si prsty od špendlíkov pri vešaní plagátov, strácala som sa v úzkych pražských uličkách, aby som sa mohla nájsť...

Prostredníctvom Malej inventury som si rozšírila divadelné obzory a nazrela do situácie nového divadla v Českej republike. Na vlastné oči som sa presvedčila o tom, že aj ananás sa môže zamilovať (Chuťovky), že kocúr je najšťastnejší vtedy, keď žije v prítomnom okamihu (Kocour), že ,,chutnáš jako očistěné a omyté zelí" je rozhodne lepší kompliment ako prirovnať ženu k sladkej káve so šľahačkou (Recykliteratura živě)...Predstavenia, ktoré som videla, vo mne vzbudzovali úžas premiešaný s rešpektom. Bola som prekvapená z toho, koľkými rôznymi spôsobmi sa dá prostredníctvom divadla vyjadriť k láske, vojne, priateľstvu, vášni...

Najväčšie prekvapenie som zažila počas posledného dňa - keď som od festivalového štábu dostala zlatú medailu za Najlepšiu dobrovoľníčku. Neuveriteľne ma to potešilo a zároveň mi to pripomenulo, že ak človek pracuje s nasadením, obetuje tomu niečo a primieša do toho tú najdôležitejšiu ingredienciu - svoje srdce - výsledky sa dostavia. Ďakujem ti, Malá inventura!

koláž: autorka

Video z festivalu Malá inventura 2017

Počas tohto divadelného festivalu som fotila všetko, čo mi padlo do oka. Zachytiť aktuálny moment - či už išlo o priestory festivalového centra alebo o rekvizity na javisku - by sa možno niekomu mohlo zdať ako nezáživné, no pre mňa práve tieto okamihy predstavovali zdroj nadšenia a stlačenia spúšte na mobile. Čo som teda zachytila svojimi očami?

Recykliteratura živě: Keď na javisku ožívajú staré fotografie

foto: autorka článku

Majú v sebe čaro dávnych čias, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Dýcha z nich úprimná láska, nefalšovaná zvedavosť, spaľujúca vášeň...Toľko rôznych emócií zachytených v ešte rozličnejších momentoch a situáciách. Dobové fotografie majú pre mňa zvláštne čaro. Nedokonalí ľudia sa stávajú hlavnými hrdinami svojich príbehov. Nemusia to byť žiadni šľachtici či králi. Práve naj(ne)obyčajnejší ľudia zachytení počas rozhovorov v kaviarňach, na ulici či u kaderníka pôsobia na oko diváka mimoriadne autenticky. Prispieva k tomu aj fakt, že v minulosti neexistovali žiadne efekty či photoshop, ktoré by dopomohli ku konečnému výsledku. Práve vďaka tomu čaro starých fotografiách nikdy nezmizne.

Na vlastné oči (a predovšetkým uši) sa o tom mohli presvedčiť všetci tí, ktorí sa v stredu, 1. marca 2017, zúčastnili predstavenia Recykliteratura živě v Studiu Hrdinů. Javisko na 50 minút pripomína konferenciu, v ktorej členovia namiesto štátneho rozpočtu či DPH riešia ,,umelecké problémy". Po oboch stranách pódia sa oproti sebe nachádzajú dva dlhé stoly s radom stolov a stoličiek, uprostred ktorých je umiestnené veľké plátno. Stoly sú prikryté dvoma čiernymi obrusmi, na ktorých sa nachádzajú lampy, mikrofóny a vytlačené dokumenty. Herci majú na sebe čierne obleky, zatiaľ čo sú nežnejšie polovičky oblečené v sivých sukňových kostýmoch. Otázkou ostáva - prečo je všetko v tmavých farbách, ktoré pôsobia takým vážnym dojmom?

Odpoveď dostávame vo chvíli, keď sa na plátne premietne prvá dobová fotografia zobrazujúca konferenciu niekoľkých mužov usadených za stolmi. Po chvíli vezme do ruky jeden z hercov mikrofón, priloží si ho k perám a vysloví repliku, ktorá sa následne objaví na plátne. Na ďalšej snímke vidíme mladý zamilovaný pár, ktorý ,,oživia" herec a herečka nasledovným dialógom:

foto: autorka článku

Diváci sa začnú smiať, pričom sa im táto pozitívna emócia odzrkadľuje na perách počas celého, takmer hodinového predstavenia. To, že je skoro všetko v štúdiu ladené v tmavých farbách predstavuje výrazný kontrast oproti tomu, čo sa deje na plátne a počas jednotlivých prehovorov. Pätnásť hercov a herečiek predvádza vynikajúcu prácu s hlasom - dokážu plynule prechádzať od jednej polohy druhej. Dokážu vyjadriť hanblivosť, hnev, úsmev, a to všetko na základe vlastných hlasiviek. Mikrofón priložený k ich perám podčiarkuje farby, ktorými maľujú dobové plátno fotografií. 

Niektoré dobové zábery sa viacnásobne opakujú (len s obmenami dialógov), čo miestami spomaľuje celkovú dynamiku inscenácie, no predstaveniu to, našťastie, výrazným spôsobom neuškodí. Záverečná bodka festivalu Malá inventura bola tak plná úsmevných a uvoľnených momentov, prostredníctvom ktorých sa mohli diváci na vlastné uši započúvať do rozmanitých príbehov ľudských osudov, oživených hlasom prítomných hercov, Minulosť sa tu zázračným spôsobom stretla s prítomnosťou, prítomnosť s minulosťou, takže prelínanie rozdielnych časových rovín tak nadobudlo kompaktný celok, ktorý ulahodil ľudskej duši. 

Koncept, scenár a réžia: Vojtěch Mašek, Jakub Felcman

Dramaturgia: Jakub Felcman

Kostýmová výtvarníčka: Jana Kovárniková

Účinkujú: Ondřej Cihlář, Martin Dusbaba, Tereza Hofová, Eduard Jenický, Michal Kern, Perla Kotmelová, Eva Leinweberová, Petr Lněnička, Petr Marek, Gábina Míčová, Tomáš Palatý, Václav Rašilov, Lucie Roznětínská, Kamil Švejda, Ivana Uhlířová

foto: autorka článku

pred predstavením sa dali zakúpiť pohľadnice, ktoré sa premietali na plátne
foto: autorka článku