S Jankom Hraškom v Martine

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

O inscenácii Janko Hraško, ktorá mala v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre premiéru 10. februára 2017, som už písala. V záverečnom odseku recenzie som uviedla túto vetu: ,,Myslím si, že táto rozprávka (v réžii Kamila Žišku) by bola nesmierne zaujímavá aj ako súčasť pouličného divadla." Ani v tom najbláznivejšom sne by mi nenapadlo, že táto moja myšlienka sa o štyri mesiace stane realitou. 

Dramaturgická rada divadelného festivalu Dotyky a spojenia zaradila práve túto inscenáciu do svojho tohtoročného programu. A čo je ešte lepšie - Janko Hraško sa dostal rovno na Divadelné námestie v Martine! (Ne)dobrovoľne sa tak na jeden deň musel rozlúčiť s divadelnými reflektormi a spoľahnúť sa tak na nevyspytateľné martinské počasie. Našťastie, nenastali žiadne rušivé poveternostné elementy. V utorok, 20. júna 2017, svietilo slnko a obloha bola krásnej sýtomodrej farby. To sa nezmenilo ani o 14.30, keď začalo predstavenie, pričom teplomer ukazoval 32 stupňov. Diváci sediaci na lavičkách mali čo robiť, aby sa od tepla neroztopili ako asfalt, a to nehovorím o bábkohercoch, bábkoherečkách a technikoch, ktorí museli mať na sebe dlhé tričká a nohavice čiernej farby. 

Čím sa teda odlišoval pouličník Jano od toho divadelného Janka? Predovšetkým priestormi. Kým v divadle bola prítomná práca so svetlom a s reflektormi, tak v pouličnom predstavení sa dá spoliehať iba na náladu počasia, od ktorej toho veľa závisí. Na druhej strane však práve prítomnosť príbehu pred očami divákov, v exteriéri, vytvára reálnu atmosféru, ktorá je príťažlivejšia. Pretože dieťa zrazu vidí bábku Janka Hraška úplne zblízka, môže si všímať jej detaily a pod. Veľkú úlohu tu zohrala tesná blízkosť medzi bábkami a divákmi. Videla som na očiach malých detí, ako očami viseli nielen na Jankovi, ale aj na ostatných bábkach, ktoré prichádzali a odchádzali podľa toho, kedy nastal ich čas. 

Ďalšia vec - keď v divadle začneme rozprávať, niekto nás neváha hlasným Pst! upozorniť, aby sme stíchli. Naopak, v pouličnom predstavení musíme v duchu kliať na všetky rušivé vnemy (napr. zvonenie kostola, hlasné telefonovanie, chlapci na skateboardoch) a o to viac sa sústrediť na dej. Často sú to nepredvídateľné veci, ktoré nás síce na pár sekúnd vytrhnú z príbehu, no keď zrazu uvidíme Janka sediaceho v lyžičke, či kráľa ťahaného koňmi, skrátka, keď uvidíme nejakú pôsobivú scénu, hneď sa vykašleme na nádchu spolusediaceho (príklad). Nemenej dôležitá vec je aj práca s hlasom. Keďže sa predstavenie odohrávalo na voľnom priestranstve, bábkoherci a bábkoherečky museli mať mikrofóny a dbať na výraznú prácu s hlasom, aby ich bolo dobre počuť (a aby dokázali prehlušiť napríklad hlasný smiech tínedžerov). V súvislosti s tým sa mi vybavuje imitovanie vrany, ktoré vytvárala bábkoherečka Danica Hudáková hlasitým opakovaním citoslovca krákrá.

Vďaka pouličnému predstaveniu Janko Hraško mohli diváci vidieť prácu bábkohercov, bábkoherečiek a technikov, ktorí vytvorili mimoriadne zohraný tím. Navyše, dokázať presvedčivo zahrať v tropickej horúčave scénu, v ktorej hrmí...no, klobúk dole. (Dostali ma, lebo som jedným očkom mrkla na oblohu.) Hoci bolo predstavenie zbavené práce so svetlami a reflektormi, na kvalite mu to neubralo, o čom svedčal hlasný potlesk detí a ich približovanie sa k bábkam počas predstavenia. A nie je práve detská zvedavosť v bábkovom predstavení, z hľadiska diváka, najdôležitejšia?

P.S.: Trojmetrové bábky oprávnene pútali veľkú pozornosť. Veď inak by ani nemohli byť vhodné na pouličné predstavenie...Bolo preto zaujímavé sem-tam mrknúť očkom po okoloidúcich ľuďoch, ktorí najprv začuli výrazný hlas a až potom sa obzreli a uvideli trojmetrového starčeka so starenkou. A to ani nehovorím o skončení predstavenia, keď tieto bábky putovali po námestí naspäť do autobusu. :)

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

Moja najobľúbenejšia: Starček kráča po Martine

Dom Bernardy Alby: Ženská pomstychtivosť obalená v rajčinách

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby z pera španielskeho dramatika Federica García Lorcu patrí k pomerne často uvádzaným titulom na slovenských javiskách. Niet sa čo čudovať - príbehy plní hrdosti, vnútorných rozporov a zakázanej lásky ponúkajú vďačný (ale aj náročný) námet na spracovanie. Po tejto dráme, v ktorej vystupuje rodina frustrovaných žien, siahol aj režisér Peter Oravec, ktorý ju naštudoval spolu so študentkami Súkromného konzervatória v Nitre. Plody svojej práce predviedli v rámci festivalu vysokých škôl Stretnutie v piatok, 9. júna 2017, vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.

Ako som už v úvode naznačila, v dráme vystupujú nešťastné ženy. Samotné gro príbehu tvorí matka Bernarda Alba spolu so svojimi dcérami. V hre vystupujú aj dve slúžky, ktoré na všetko striehnu a následne donášajú Bernarde informácie. V úlohe pani domu, ktorá svojím dcéram zakazuje akýkoľvek kontakt s mužmi, vystupuje Nikol Hodrová. Jedinú výnimku tvorí najstaršia Augustias (Alexandra Kochanová), ktorá je zasnúbená s Pepem (Mário Horváth). Jej matka však dobre vie, že bude trpieť, pretože Pepe si ju berie kvôli bohatému dedičstvu, a nie preto, že by ju ľúbil.
Vzpriamené držanie tela, pevne zovreté ústa a čierny klobúčik na hlave so závojom zvýrazňujú Bernardinu nadradenosť nad ostatnými. Napriek tomu, že je matkou dospelých dcér, nepozná s nimi zľutovanie a je voči nim prísna, ba až krutá. Prejaví sa to napríklad v scéne, v ktorej sa jedna z dcér, Martirio (Ráchel Százová), prizná, že ukradla Augustias (Alexandra Kochanová) fotku snúbenca Pepeho. Bernarda požiada Martirio, aby jej podala ruku, ktorú jej na niekoľko sekúnd strčí ho hrnca s horúcou polievkou. Bernarde nezáleží na trápení svojich dcér, ktorým zakazuje vychádzať z domu. Ide jej len o jediné - aby navonok vyzerali ako normálna rodina. Napriek tomu, že je Bernarda prísna matka a neprejavuje pocity, v niekoľkých scénach sa dočkáme jej ,,topenia". Nechcem to prezradiť, pretože by som diváka určite pripravila o umelecký zážitok...Nikol Hodrová okrem prísne stráženej mimiky, v ktorej absentujú akékoľvek emócie, precízne pracuje aj s hlasom. Podľa potreby pridáva a uberá na intenzite. Aj vďaka tomu pôsobí jej prejav verne a neskĺza do afektu. 

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

K ďalším výrazným ženským protagonistkám na scéne patrí Poncia (Júlia Činčurová). Ide o ženu chudobných pomerov, ktorá v dome pracuje ako slúžka. Je tomu prispôsobené aj jej oblečenie na javisku - má na sebe čiernu šatku, čierne tričko, sveter a sukňu rovnakej farby. Jej bieda je zvýraznená bielou farbou, ktorú má ako slúžka, prirodzene, na zástere. Hoci Bernardu nenávidí (o čom sa môžeme presvedčiť v dialógoch s druhou slúžkou), v jej prítomnosti sa správa úctivo - navonok teda neprejavuje žiadne výraznejšie emócie. Vo vzťahu k druhej slúžke sa správa nadradene - je to vidieť napríklad v scéne, keď jej prikáže umývať zem a poriadne utrieť prach. Samozrejme, dovolí si to iba vtedy, keď vie, že v miestnosti sa nenachádza Bernarda a ani žiadna z dcér. Činčurová vdýchla svojej postave vnútorný vampirizmus, ktorým kŕmi svoju osamotenú dušu. Viditeľné je to predovšetkým v scénach, v ktorých pozoruje ostatné ženy v dome a vyžíva sa v ich trápení. Pod starostlivo udržiavanou maskou je to však žena, ktorá túži po vášni. Prejaví to vo chvíli, keď spolu s ostatnými pozoruje z okna koscov.

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Každá zo žien bojuje s pocitmi osamelosti a prežíva svoje vlastné vnútorné drámy, hoci navonok pôsobia ako vyrovnané bytosti. Najhoršie znáša izoláciu od vonkajšieho sveta najmladšia z dcér, Adela (Petra Jakubíková). Jej plavé vlasy v dvoch vrkočoch a žlté šaty, ktoré občas nosí, ju odlišujú od zvyšku žien. Na rozdiel od ostatných starších sestier, ktoré sú plné jedu, je práve ona tou, ktorá v sebe živí nádej a vieru. Napriek matkiným zákazom sa pravidelne vykráda von a v nestrážených okamihoch sa teší zo života. Jakubíkovej Adela predstavuje mladé dievča plné života, ktoré sa nebojí snívať a milovať vo veľkom. Paradoxne, práve jej postava však v závere vyznie najtragickejšie...

Svojským spôsobom bojuje s izoláciou a túžbou po láske ďalšia zo sestier, ryšavá Martirio (Ráchel Százová). Je na vozíku a práve kvôli tomu dobre vie, že nemá šancu na normálny, plnohodnotný a predovšetkým ľúbostný život. A tak znepríjemňuje život všetkým navôkol a vyžíva sa v trápení svojich sestier. Jej jedovatosť a pomstychtivosť vidieť v scéne, keď ukradne Augustias fotku snúbenca Pepeho. Keď ju v noci sužuje teplo, chodí sledovať svoje sestry - takýmto spôsobom sa stávame napríklad svedkom scény, v ktorej prichytí najmladšiu Adelu počas milostného aktu s Pepem. Sázovej Martirio je plná zlosti, nežičlivosti a pomstychtivosti.  

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Keďže všetky ženy žijú pod jednou strechou a musia znášať šťastie zasnúbenej Augustias, ich jediným prostriedkom na chvíľkovú radosť sa stáva Pepe (Mário Horváth). V inscenácii zosobňuje všetky hriešne predstavy obyvateliek domu. Na scénu prichádza väčšinou vtedy, keď sa ženy postavia k okraju javiska a nastavujú tvár svetlu, čím vytvárajú ilúziu prúdenia čerstvého vzduchu a páľavy zároveň. Horváth ako Pepe, oblečený v obtiahnutých žltých nohaviciach, okolo nich tancuje a poskytuje im tak chvíľkové opojenie. Tieto surreálne výjavy väčšinou končia vo chvíli, keď sa do miestnosti vráti Bernarda. 

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dej príbehu sa odohráva vo fóliovníku, ktorý svojou stavbou pripomína interiér domácnosti. Môžeme však skonštatovať, že fóliovník plní aj ďalšiu funkciu - živočíšnu (výjavy s Pepem). Čierna farba, ktorá v inscenácii dominuje, nie je náhodnou voľbou režiséra Petra Oravca. Dej sa totiž začína príchodom rodiny z pohrebu otca. Všetky ženy majú na sebe čierne oblečenie, ktoré môžeme chápať ešte v ďalšej súvislosti, ktorá súvisí s ich vnútorným svetom. Nemôžu chodiť von, nadväzovať kontakty s mužmi. Čierna farba sa tak stáva ich požehnaním (podľa Bernardy) a prekliatím zároveň. Kontrast oproti jedovatým ženským dušiam tvoria Pepe, odetý v žltých farbách, ktorý im poskytuje chvíľkové vzplanutie, a rajčiny, ktoré sú umiestnené pred fóliovníkom. Slúžky ich na začiatku inscenácie zbierajú a jedia, aby z nich mohli v ďalšej scéne urobiť polievku a neskôr kúpeľ pre Bernardu. Rajčina tak symbolizuje ženu, ktorá túži po láske a vášni. Každá zo žien v dome sa však musí zmieriť s tým, že ich pomstychtivosť bude navždy zaobalená v tomto sladkom, diabolskom ovocí. 

Petrovi Oravcovi sa podarilo vytvoriť vizuálne príťažlivú inscenáciu, v ktorej nechýbala dynamika (zabezpečená aj vďaka igelitovým závesom vo fóliovníku, ktoré symbolizovali izby sestier). Výtvarná stránka inscenácie výborne dopĺňala vnútorný svet zničených žien, a naopak. Študentky konzervatória predviedli pôsobivú hereckú akciu, ktorá nebola poznačená afektom. Pôsobili prirodzene, a aj napriek mladému veku mimoriadne dôveryhodne. Jednoducho povedané - predstavenie, ktoré na tele vyvolalo presne ten druh zimomriavok, ktoré behali ešte dlho po odchode z divadla...

Scéna, kostýmy a réžia: Peter Oravec

Choreografia: Zuzana Krausová

Účinkujú: Nikol Hodrová (Bernarda Alba)

Simona Kovačevová (Maria Josefa)

Alexandra Kochanová (Augustias)

Andrea Juhásová (Magdalena)

Amélia (Zuzana Knappová)

Martirio (Ráchel Százová)

Adela (Petra Jakubíková)

Poncia (Júlia Činčurová)

Slúžka (Dominika Pašiaková)

Pepe (Mário Horváth)

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

foto: Súkromné konzervatórium Nitra

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Stretnutie: záverečný deň

Osmijankove sladké rozprávky, foto: SDKSVNR

Posledný deň festivalu divadelných škôl Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás prebehol vo štvrtok, 9. júna 2017. So svojimi predstaveniami sa predviedli Vysoká škola múzických umení z Bratislavy, Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian, Súkromné konzervatórium z Nitry a Akadémia umení z Banskej Bystrice. Detských divákov potešilo aj Bábkové divadlo Vaskakas z maďarského Gyoru.

Festivalový deň otvorili študenti bábkarskej tvorby VŠMU z Bratislavy s inscenáciou Osmijankove sladké rozprávky. Diváci mali možnosť vidieť na javisku dramatizáciu štyroch rozprávok z pera spisovateľky Kristy Bendovej (v hlavnej úlohe s Osmijankom). Ako prvú predstavili rozprávku o soche z pudingu, ktorá bola rovnako vysoká, ako aj kuchár. Študenti vytvorili túto ilúziu prostredníctvom materiálov rôznych farieb, ktoré na seba postupne naukladali. V ďalšej rozprávke sa divák zoznámil s Boženkou, ktorá bola taká maškrtná, až spadla do lekvára. Bábka, dovtedy biela s plavými vlasmi, sa po vynorení z lekvára zmenila na tmavé dievča, o ktorom si všetci mysleli, že je z Afriky. Inscenácia bola vo všeobecnosti plná vizuálnych čarov, čo ocenili predovšetkým detskí diváci. V tejto súvislosti treba ešte spomenúť rozprávku o obrovskej štrúdli - dve študentky bábkoherectva držali veľkú bielu plachtu, na ktorej sa sem a ta prevaľovala ďalšia študentka. Vytvorili tak ilúziu váľania sa po bielom ceste. Najvýraznejším scénografickým prvkom bola vysoká obdĺžniková konštrukcia z dreva, ktorú si študenti upravovali podľa potreby. Napríklad, v rozprávke o marcipánovom levovi jeden zo študentov stiahol roletu a na poličkách sa tak objavili nakreslené a vystrihnuté zmrzlinové poháre. Alebo v rozprávke o lekvárovej Boženke bola na tej istej konštrukcie natiahnutá látka s vystrihnutým otvorom, ktorá predstavovala rodinný dom. Vďaka tomu boli jednotlivé prechody medzi scénami dynamické. Treba spomenúť, že inscenácia bola doplnená o piesňové vložky, do ktorých študenti zapájali najmenších divákov. Osmijankove sladké rozprávky zobrali všetkých prítomných na sladký výlet, a hoci nikto neochutnal z pudingovej sochy či z marcipánového leva, všetci odchádzali s úsmevmi na perách. 

Mirka Košťálová

Osmijankove sladké rozprávky, foto: SDKSVNR

V optimisticky naladenom duchu sa pokračovalo aj v ďalšej bábkovej inscenácii - Pulcinella. Hlavným hrdinom príbehu je taliansky bábkový hrdina Pulcinella, ktorý zo všetkého na svete miluje spanie a tancovanie. A to dokonca až do takej miery, že keď sa stretne tvárou v tvár smrti, pozve ju do tanca. Inscenáciu si pripravilo Bábkové divadlo Vaskakas z maďarského Gyoru. V strede javiska bola umiestnená vysoká obdĺžniková skrinka, na ktorej sa odohrával príbeh o Pulcinellovi. Vpravo sedel herec, obkolesený hudobnými nástrojmi, ktorý dotváral atmosféru deja. Diváci sa najviac bavili na scéne, v ktorej rozkázala bábka Pulcinella hrať. Herec jej prikývol, vzal do ruky flautu, a tak sa mohol bábkový hrdina dosýta vyblázniť. Divákov rozosmiala aj scéna, v ktorej Pulcinella zlikvidoval tých, ktorí s ním nechceli tancovať, a to tak, že herec zapol mixér, na základe čoho vznikol dojem, že bábkový hrdina ukladá nebožtíka do zeme. Inscenáciu sprevádzalo nadšené detské výskanie a tlieskanie do rytmu.
Mirka Košťálová

Pulcinella, foto: SDKSVNR

Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian prinieslo inscenáciu podľa rovnomennej poviedky od Jefima Zozuľu - Živý nábytok. V príbehu ide o jednu ženu, ktorá zamestnáva ľudí ako nábytok. Nezaobíde sa to bez ponižovania a utrpenia. Až raz...Inscenácia je vyčistená od akýchkoľvek rekvizít - priestor zapĺňajú študentky, ktoré zo svojich tiel vytvárajú nábytok, kuchynské spotrebiče...Na základe ich postoja a zvukov si divák veľmi rýchlo domyslí, v akej izbe sa scéna aktuálne odohráva. Napríklad, keď si dve dievčatá sadnú oproti sebe s vystretými nohami a rukami, prichádza k nim majiteľka bytu, skloní sa, pokrúti rukami a začne si nimi pomaly prechádzať po krku. Z toho divák usúdi, že sa umýva vo vani. Alebo - keď žena zastane, tak jedna zo študentiek zo seba vydá škrekľavý zvuk (otváranie dverí) a ustúpi nabok, čo symbolizuje vchod do miestnosti. Čo sa týka výtvarnej stránke pohybovej inscenácie, tak študentky majú na sebe čierne nohavice a tielka a tváre majú namaľované bielou farbou. Osemnásťminútový projekt Živý nábytok vznikol počas vyučovania pantomímy na hodinách hereckej tvorby.
Mirka Košťálová

Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian sa predstavilo ešte s jednou inscenáciou pod názvom Obchodník s dažďom. Samotná scéna naznačuje, že príbeh sa bude odohrávať na vidieku - svedčia o tom kopy slamy, hrable či vedrá s vodou, ktoré sú umiestnené na pravej strane javiska. Na ľavej strane sa nachádza obdĺžnikový stôl so stoličkami. V hre vystupuje šesť postáv - otec, dvaja bratia, dcéra, šerif a tajomný obchodník s dažďom. Práve ten zamieša karty v priemernej rodine, ktorú sužuje horúce počasie. V inscenácii ide hlavne o zodpovedanie otázky: Prečo nemôže byť svet taký krásny, ako v mojich predstavách? Presne nad tým sa zamýšľa Obchodník s dažďom, ktorý putuje po svete, až ho osud zavedie do jednej rodiny. Tvrdí, že ak mu zaplatí sto dolárov, privolá dážď. Rodina sa rozdelí na dva tábory - na tých, ktorí ho považujú za blázna (Líza, Jonáš) a na tých, ktorých si získa (otec, Johnny). Vďaka nepredvídateľným situáciám a iskreniu medzi Lízou a obchodníkom sa dej stáva mimoriadne pútavým. V hre nechýbajú humorné vložky, ktoré dej osviežujú (napríklad, keď brat Jonáš povie sestre Líze, že je škaredá). Nepredvídateľné situácie, hlasná westernová hudba, ktorá oddeľovala jednotlivé scény, úprimné správanie postáv, pútavý dej...Vďaka tejto kombinácii neostala v hľadisku ani jedna tvár znudená.
Mirka Košťálová

Obchodník s dažďom, foto: SDKSVNR

Obchodník s dažďom, foto: SDKSVNR

Predposledným predstavením festivalu bola absolventská inscenácia študentov piateho a šiesteho ročníka Súkromného konzervatória v Nitre.  Pod režijným vedením Petra Oravca naštudovali hru španielskeho dramatika Federica Garciu Lorcu, Dom Bernardy Alby. 

Za základnú tému si tvorcovia zvolili túžbu po láske, ktorá nemôže byť naplnená. V dome žije osem žien. Všetky sú frustrované. Bernarda Alba ako hrdá matka a hlboko nešťastná žena zakazuje svojim dcéram, aby sa čo i len pozreli na mužov. Iba najstaršej, Angustias, ktorá jediná spomedzi jej dcér nie je chudobná, dovolí vydať sa za  mladého Pepeho Romana. Vie, že nádejný ženích má len vidinu majetku a dcéra bude vo vzťahu trpieť. Navyše, sú doňho zaľúbené všetky Albine dcéry, čo je neustálym zdrojom konfliktov.

Režisér Oravec vložil do inscenácie krátke výstupy, zobrazujúce vnútorný svet javiskových postáv. Výstupy sú akoby z ríše snov, kde javiskové postavy pomocou pohybov, gest a tanca vyjadrujú svoju duševnú bolesť a svoje nenaplnené túžby, o ktorých sa nahlas pred ostatnými nezmieňujú. Zároveň doň zakomponoval aj nemého Pepeho, ktorého stvárňuje tanečník Mário Horváth.

V dome je neustále dusno. Inscenátori to akcentovali aj vo výtvarnom riešení inscenácie. Dej sa odohráva vo fóliovníku. Izby dievčat sú vytvorené náznakom pomocou jednoduchých igelitových závesov, čo zároveň zdôrazňuje aj to, že sú neustále pod dohľadom svojho okolia. Albine slúžky všetko dianie sledujú a zistené informácie ako verné psy odovzdávajú panej domu.

Pre mladé herečky bola táto hra obrovskou výzvou. Nejde len o náročnú tému, no predovšetkým všetky okrem Petry Jakubíkovej, v postave Adely, museli stvárniť postavy staršie a zrelšie ako ony samy. Väčšina sa s touto neľahkou pozíciou vysporiadala na veľmi solídnej úrovni a táto veková disproporcia nemá vážny vplyv na kvalitu inscenácie. 

Petra Babulícová

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Na samotný záver 19. ročníka festivalu Stretnutie sa predstavili študenti Akadémie umení v Banskej Bystrici s inscenáciou hry slovenského dramatika Júliusa Barča – Ivana, Dvaja v réžii Kataríny Burdovej. Autorovo dielo obohatila o cirkusové scény Maura a Augusta, ktoré sa odohrali v minulosti. Minulosť a prítomnosť sa v inscenácii striedali. Na jednej strane tak odľahčili náročnú tému hry a zároveň tak dopovedali príbeh, ktorý sa stal pred smrťou Marianinho muža.

Základným významotvorným symbolom inscenácie je lano. V prvom rade vyjadruje vzťah medzi Maurom a Augustom v podaní Matúša Sťastniaka a Matúša Bucha, ktorý je poznačený spoločnou vinou na vražde. Hoci sa chcú rozdeliť, nedokážu to. Ani jeden nie je ochotný niesť ťarchu hriechu sám.  Starík v hereckom stvárnení Samuela Borsíka tu vystupoval ako diabol, ktorý poznal všetky Marianine, ale aj ich tajomstvá.  Nebol len pokušiteľom, ktorý kládol klaunom nepríjemné otázky, no dával ešte nepríjemnejšie odpovede. Pomocou lana zväzoval ich osudy. Rozmotával ho, zmotával a umiestňoval v hracom priestore do slučky či kruhu, z ktorého neboli schopní uniknúť. Borsík v inscenácii stvárnil aj excentrického cirkusového principála.  Jeho dvojrola sa dá interpretovať aj tak, že diabol osudy Maura a Augusta nebadane zamotával a pozoroval už v cirkuse.

Mariana v podaní Barbory Bušovskej tu vystupovala ako postava na hranici sna a reality. Nebola blázon, -iba nechcela, aby ju ostatní okradli o svet, v ktorom by nebola tak nekonečne sama a Johny by ju verne miloval, tak ako si to vždy priala.

Inscenácia banskobystrických študentov zaujala svojim jednoduchým, no nápaditým spracovaním Barčovej hry. Ponúkla herecké príležitosti hlavne pre mužské postavy klaunov, kde mohli predviesť nielen stvárnenie náročných charakterov, ale tiež fyzickú zdatnosť a žonglérske zručnosti.

Petra Babulícová

Stretnutie: tretí festivalový deň

Na začiatku bola vojna s učiteľom, ktorú neskôr vystriedala hra s materiálom, živé matematické príklady, psychedelické stavy a napokon šialený bábkový western. Zaujíma vás, aké inscenácie sa predstavili v rámci tretieho dňa festivalu Stretnutie?

Klammova vojna, foto: SDKSVNR

Tretí deň odštartovalo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre s inscenáciou Klammova vojna v réžii Petra Chmelu.  Diváci sa ocitli priamo v školskej triede na hodine profesora Klamma v roli študentov, ktorí mu vyhlásili vojnu. Študenti mu napísali list, v ktorom obvinili svojho učiteľa literatúry zo Sašovej samovraždy a žiadajú jeho ospravedlnenie. Ich „vojna“ spočíva v tichom bojkote vyučovania. Nič nezdôvodnili, len napísali svoju verziu príbehu o tragédii, ktorá otriasla celou školou. Na hodinách literatúry s profesorom Klammom nespolupracujú, iba bez slova mlčia. Chce si k študentom, ktorí celú lavínu prenasledovania spustili, nájsť cestu. Kladie im množstvo otázok, vysvetľuje okolnosti, tvári sa, že ich ignoruje, no nič nezaberá. Dokonca sa uchyľuje k ponižovaniu študentov, ktorí list iniciovali a k ohováraniu svojich kolegov i kolegýň. Chce, aby aj ostatní učitelia boli v očiach študentov poškvrnení minimálne tak ako on. Túži po pomste voči tým, ktorí sa k nemu postavili chrbtom. 

Keď nevidí v správaní žiakov žiadny pozitívny progres, ba dokonca proti nemu vystupujú aj študenti ôsmeho ročníka, chce urobiť všetko pre to, aby si udržal aspoň priazeň riaditeľa školy. Hoci aj za cenu upustenia zo svojich učiteľských nárokov. Postupom času  profesor Klamm oveľa výraznejšie a častejšie mení svoje nálady. Stavy agresivity v rýchlom slede vystrieda úzkosť alebo útlm. Stráca nad sebou kontrolu. Dospieva do štádia, kedy podlieha alkoholizmu. Neštíti sa priniesť si fľašku do školy schovanú v knihe. So stúpajúcou hladinou alkoholu je nielen otvorenejší, ale na povrch postupne vyplávajú aj jeho stavy šialenstva. Záverečný obraz predstavuje rozlúčkovú reč profesora Klamma nielen so študentami, ale aj so životom. Odohráva sa nad druhý deň po rozhovore s riaditeľom Erknerom. Svojím excesom z predposledného obrazu stratil všetko, čo mal. Jeho reputácia je nadobro stratená. 

Hercovi Romanovi Valkovičovi sa podarilo túto neľahkú postavu stvárniť prirodzene, bez zbytočnej prepiatosti aj expresívnych scénach. Vie veľmi dobre narábať s intenzitou svojho hlasového prejavu. Vďaka tomu jeho štyridsaťpäť minútový monológ nepôsobí na diváka monotónne, ale dokáže držať pozornosť publika nielen vďaka silnej téme. Herec premyslene pracuje s gestom a pohybom. Aj vo vypätých situáciách zameriava pozornosť na slovo. Takisto mieru prirodzenosti ustriehol aj v obraze, kde je Klamm pod vplyvom alkoholu.

Petra Babulícová

Klammova vojna, foto: SDKSVNR

Ako vyzerá prvý semester na bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave? Odpoveď na túto otázku poskytuje inscenácia Prvokovy v réžii Barbory Buday. Študenti a študentky priamo pred očami divákov pracujú s termoizolačným materiálom, prostredníctvom ktorého ponúkajú divákovi pôsobivé scény. Jednou z nich je napríklad scéna, v ktorej vytvárajú dva dinosaury a oživujú ich prostredníctvom pomalého chodenia na zemi. V ďalšej scéne sa stáva termoizolačný materiál hudobným nástrojom, ktorý narúša ticho v sále. Okrem objavovania materiálu študenti pracujú aj so svetlom. Práve kombináciou týchto dvoch faktorov vzniká ilúzia, že divák sa pozerá na horúci kov. Scéna, v ktorej materiál postupne vtiahne do svojho vnútra všetkých študentov, patrí k jednej z najpôsobivejších. Veľký úspech zožala u divákov tiež scéna, v ktorej sa jeden malý kúsok termoizolačného materiálu stal dídžejom, za asistencie tanečníka z rovnakého materiálu. Objavovanie vlastností materiálu, jeho tvarovanie a následné oživovanie zožalo u divákov veľký úspech. 

Mirka Košťálová

Na festivale sa predstavila aj Divadelná fakulta Akadémie múzických umení z Prahy. Autorská inscenácia študentov pod názvom ADA je voľne inšpirovaná osobnosťou Ady Lovelace, prvou počítačovou programatárkou vo svete. Študenti sa prostredníctvom inscenácie snažili poukázať na to, ako môže láska k vede ovplyvňovať svet vôkol nás. Inscenácia sa odohráva na večierku, kde sa stretáva päť ľudí - vedcov.  Zdanlivo obyčajný večer v spoločnosti hudby na gramofóne a obložených chlebíčkov sa zmení na matematickú úlohu, v hlavnej úlohe so živými objektmi. Napríklad, jedna z herečiek nechá spadnúť na zem päť chlebíčkov a následne ich pozoruje na zemi. Dvaja vedci sa pri očnom kontakte v pravidelných intervaloch zdravia mávnutím rúk. Všetci túžia po uznaní, čo je pre svet vedy také príznačné. Prejaví sa to napríklad vtedy, keď začnú hrať tenis. Každý spadnutý košík ich privádza do zúfalstva - v okamihu, keď sa to stane, zatnú päste a roztrasú sa od zlosti. Princíp racionality, kedy má všetko svoje stanovené pravidlá a zákonitosti, sa prejavuje aj v ich držaní tiel a mimike. Všetci sú vystretí, neprejavujú žiadne emócie - majú nad sebou kontrolu. Inscenácia ADA by sa dala prirovnať k úlohe z matematiky - buď ju dokážete vypočítať na prvýkrát a bez chýb, alebo si nad ňou budete lámať hlavu dovtedy, pokým vám nevyjde sľúbený výsledok. 
Mirka Košťálová

Poliaci zobrali tento rok nitrianskych divákov na psychedelickú cestu. Inscenácia 01001 v réžii National Academy of Theatre Arts z Krakowa predstavila deväť obyčajných ľudí, uväznených vo svojich slabostiach. Doslova. Herci a herečky najprv pobiehali po javisku v krátkych čiernych tielkach a čiernych šortkách, no keď zašli za plátno, objavili sa v masívnych bielych maskách. To, čo sa spočiatku javilo ako normálne - dýchanie či radosť - sa v momente uväznenia do masky zmenilo na šialený boj o život. Herci a herečky sa v pohybovom predstavení vzájomne dotýkajú telami a prostredníctvom silných dotykov rúk vyjadrujú beznádej a strach. Chcú si vzájomne pomôcť, vymaniť sa zo zovretia, no prístroj, ktorý pravidelne pípa, z nich vysáva životy. Padajú tak na javisko ako figúrky, ktoré zasiahne lopta. Napriek ťaživej atmosfére, ktorá sa niesla celým pohybovým predstavením (väznenie, strach, nádych smrti) sa však postavy dočkajú vykúpenia a návratu do normálneho života. Inscenácii však chýba výraznejší interpretačný kľúč, ktorý by divákovi pomohol dešifrovať tému inscenácie. V programe sa totiž píše, že postavy sa ocitajú v sne šialenca, ktorý má nad nimi moc. Pre diváka však z hry nevyplýva, že sa postavy ocitajú v sne, a už vôbec nie to, že ich niekto ovláda. Všetko sa deje v akýchsi náznakoch, ktoré však na oko diváka pôsobia zmätene. 
Mirka Košťálová 

01001, foto: SDKSVNR

Záverečným predstavením tohto dňa bola inscenácia hry slávneho slovenského básnika Agda Baviho Paina Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru v réžii divadelného principála Gejzu Dezorza. V našich končinách je zaužívané, že bábkové divadlo je určené výhradne detskému divákovi. Dezorzovo lútkové divadlo sa svojimi inscenáciami snaží tento mýtus vyvrátiť. A darí sa im to s veľkým úspechom. 

Príbeh o najslávnejšom slovenskom zbojníkovi poňali svojsky. Už podtitul prezrádza, že nejde o tradičné spracovanie životopisu národného hrdinu, ale o marionetový western. Hoci sa dej odohráva v minulosti, sú v nej mnohé presahy do dnešnej reality a nevtieravo, no o to pravdivejšie, vypovedá aj o dnešnej dobe a súčasnej spoločnosti.

Bábkoherci, resp. ako ich nazval vo svojom úvode Gejza Dezorz, lútkoví artisti a jedna lútková artiska pracujú výhradne s bábkami - marionetami. Každý z nich vodí viacero bábok z príbehu. Bábkovodiči Kamil Kollárik, Alexander Maďar, Marián Mitaš, Hera Turban, Gejza Dezorz okrem vynikajúceho vodenia marionet vkladajú do svojich postáv jazykovú štylizáciu. V inscenácii sa snúbia hororové a humorné prvky.  Vtip je vystavaný predovšetkým na slove. Okrem slovenčiny na javisku zaznie aj maďarčina a poľština (prípadne alúzie na tieto jazyky). Použité vulgarizmy a erotické scénky nie sú iba nadbytočnými efektami, ale inscenátori s nimi funkčne narábajú. 
Scénická výprava je obohatená o živé kamerové zábery, ktoré sa počas predstavenia premietajú na plátno umiestnené naľavo od javiska. Divák tak mohol vidieť detailné zábery na bábky a akcie, ktoré sa na scéne dejú. Prestavby a všetky vizuálne i zvukové efekty zabezpečuje Gejza Dezorz. Všetky sú vytvorené jednoducho, no v niektorých prípadoch mimoriadne realisticky. V niektorých chvíľach má divák pocit, že tvorcovia používajú reálny oheň, hoci ide o hru svetla a vetra. 
Naštudovanie Jána Ošíka v podaní Dezorzovho lútkového divadla dokázalo, že kvalitné bábkové divadlo môže zaujať a zabaviť aj dospelého diváka. Napriek tomu, že v inscenácii sú použité aj moderné technológie, výtvarník Von Dubravay aj protagonisti rešpektujú klasické techniky vodenia marionet. Inscenácia ponúkla divákom nielen bohapusté pobavenie, ale aj kvalitný umelecký zážitok. Tvorcovia Jánom Ošíkom a Pomstiteľom s fujaru potvrdili vetu, ktorú zahrnuli aj do  svojho manifestu: „Dezorzovo Lútkové Divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť.“

Petra Babulícová

Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru, foto: SDKSVNR

Stretnutie: druhý festivalový deň

Ako robí ryba? foto: SDKSVNR

Druhý deň festivalu odštartoval inscenáciou Divadla Polárka z Brna s názvom Ako robí ryba? určenú pre deti do troch rokov v režijnom naštudovaní Gabriely Ženatej. Scénická a kostýmová výtvarníčka Jitka Fleisleber vytvorila pomocou veľkého tyrkysového vankúšového koberca a modrej sieťky ilúziu prostredia, ktoré sa nachádza pod hladinou mora. Oceánsku atmosféru pomohla doplniť hudba Martina Evžena Kyšperského.

Tvorcovia inscenácie v sebe spojili pohybové a bábkové divadelné postupy. Herečky Irena Iškievová  a Isabela Smečková Bencová predstavujú rôznych morských živočíchov pomocou maňušiek a zároveň aj zobrazujú pohyby ich tela pomocou gest a mimiky. Pohybujú sa medzi divákmi akoby plávali vodami oceánu. Zároveň nenásilne zapájajú do deja aj deti. Ten je úplne jednoduchý. Zobrazuje rast malej rybičky od narodenia po dospelosť. Tvorivý tím nemal ambíciu predviesť javiskový príbeh plný zvratov, ale vzbudiť v deťoch záujem o hranie sa. Dôležité sú pre nich pohybové a zvukové vnemy, ktoré chcú pomocou inscenácie u batoliat rozvíjať.

Po predstavení mali deti možnosť zostať v sále a samostatne sa pohrať v javiskovom priestore s bábkami, ktoré herečky používali. U takýchto malých detí ide o prvý kontakt s divadlom. Preto je veľmi dôležité, aby bol pozitívny a aby sa deti do divadla spolu s rodičmi vracali aj v staršom veku.

Petra Babulícová

V rámci sprievodného programu festivalu sa uskutočnilo podujatie Celé Slovensko číta deťom, ktorého ambíciou je rozvíjať návyk hlasného čítania deťom v rodinách. Organizátori akcentujú dôležitosť čítania, ktoré rozvíja deti už od útleho veku, kedy si knihu nevedia prečítať sami, a tak sú doslova odkázané na svojich rodičov alebo starších súrodencov. Ak si dieťa nevytvorí vzťah ku knihám už útlom veku, neskôr si ho vybuduje len ťažko.

Občianske združenie Celé Slovensko číta deťom sa preto snaží prostredníctvom verejného čítania robiť v tejto oblasti osvetu. Do Starého divadla Karola Spišáka prišli deťom čítať známe osobnosti spoločenského i kultúrneho života mesta. Ako prvý prečítal príbeh o malom cínovom vojačikovi primátor mesta Nitra Jozef Dvonč. Po ňom vystúpila riaditeľka medzinárodného divadelného festivalu Divadelná Nitra, pani Darina Kárová s príbehom Antoina de Saint Exupéryho Malý princ. Z hereckého súboru Starého divadla Karola Spíšáka svoje obľúbené knihy predstavili Martina Slobodová s dielom Dušana Tarageľa a Jozefa Gertli Danglára Rozprávky pre neposlušné deti (a ich starostlivých rodičov) a umelecký šéf Ivan Gontko s príbehmi dvoch prasiatok Budkáčik a Dubkáčik od Jozefa Cígera Hronského. Svoju vlastnú autorskú tvorbu predstavil prítomným školákom známy spevák Štefan Itcho Pčelár, ktorému o niekoľko dní vyjde jeho debutová rozprávková knižka s názvom Sofie.

Rôznorodosť výberu kníh, ktoré jednotliví čítajúci predstavili potvrdil, že kvalitná literatúra je nadčasová a dnešné deti dokáže zaujať nielen príbeh zo súčasnosti, ale tiež rozprávky, ktoré čítali ich rodičia, starí rodičia a mnohé generácie detí pred nimi.
Petra Babulícová

Celé Slovensko číta deťom, foto: SDKSVNR

Celé Slovensko číta deťom, foto: SDKSVNR

Môže smrť vyliečiť zranenú dušu? Dokáže byť svetlom, ktoré v tej najneočakávanejšej chvíli zhasne? Inscenácia chorvátskej Akadémie umení v Osijeku pod názvom Kmotra Smrť vmietla nitrianskemu publiku do tváre ostrý vietor a chlad, premiešaný s láskou. Ako už samotný názov naznačuje, hlavnú úlohu tu zohrá čierny posol, ktorý zasiahne mladého a skromného Gustava. Po smrti rodiny ostáva na svete sám a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jeho srdce vyrezané z dreva čoskoro pukne. Keď žiali na cintoríne, príde za ním smrť, ktorá je v inscenácii vyjadrená v rozličných podobách. Na začiatku ide o malý strom, ktorého listy rozvíri prudký vietor (vytvára ho jedna z bábkoherečiek prostredníctvom fúkania). Je však vyjadrená aj v abstraktnej rovine, ktorá sa prejavuje vykrikovaním Gustavovho mena či hojdaním sa na studničke. Hoci sa predstavenie odohralo vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, tak diváci sledovali hru na javisku v spoločnosti vankúšov. Práve intímny priestor prispel k hlbšiemu prežívaniu deja - divák sledoval, ako sa Gustav snaží vyrovnať s pokušeniami, ktoré mu smrť prináša do cesty. Za najpôsobivejšiu časť inscenácie možno považovať samotný záver, keď vyrezávané rekvizity (domček, cintorín, stolík a pod.) nahradil drevený oltár s tridsiatimi horiacimi sviečkami. Dostáva Gustav, stojaci v popredí, odpoveď na otázku, či existuje život pred smrťou?
Mirka Košťálová

Kmotra Smrť, foto: Nikola Krystynkova

Kmotra Smrť, foto: Nikola Krystynkova

Kmotra Smrť, foto: Nikola Krystynkova

Študenti Vysokej školy múzických umení v Bratislave počas druhého dňa pokračovali v antickej tematike. Mechanické, čiernobiele Euripidove Bakchantky vystriedal rímsky básnik Ovídius. Pohybové predstavenie pod rovnomenným názvom kládlo najväčší dôraz na prácu s telom. Ako to už vo fyzickom divadle býva zvykom, reč tela sa stáva stavebným kameňom, prostredníctvom ktorého sa dá ďalej tvoriť. A tak študenti predvádzajú akrobatické kúsky a vytvárajú pôsobivé výtvarné obrazy (pomáha im k tomu plátno zakryté plachtou, ktoré naznačuje dianie za oponou). V inscenácii sa však nehýbu len telá hercov, ale aj sypký piesok (presýpajú ho z ruky do ruky) či hustý dym (ktorý zvýrazňuje atmosféru Ovídiovej prítomnosti). Ovídius má, na rozdiel od ostatných, dlhé červené šaty, ktoré ho zreteľne odlišujú od ostatných (biela látka). Napriek tomu, že išlo výhradne o pohybovú performanciu bez použitia slov, tak študentom sa prostredníctvom mimiky a práce s telom podarilo vyvolať na telách divákov husiu kožu.
Mirka Košťálová

Ovídius, foto: Nikola Krystynkova

Ovídius, foto: Nikola Krystynkova

Ovídius, foto: Nikola Krystynkova

Vrcholom druhého festivalového dňa bolo predstavenie Cirkus Unikum českého Divadla Polárka z Brna. Režisér Jiří Jelínek zaviedol nitrianske publikum do cirkusu, v ktorom napríklad povrazolezkyňu v tenkých bielych šatách bolela hlava z množstva ctiteľov. Divák sa mal možnosť zoznámiť aj s dvojičkami, ktoré snívali o prechádzkach osamote, či o Hugovi, ktorý chcel prostredníctvom kúzla navždy zmiznúť. Inscenácia je plná humorných situácií (keď sa zo Silákovho vreca vykľuje slon, ktorého chcú dvojičky vycvičiť) a piesňových vložiek, ktoré posúvajú dej vpred. Veľkú úlohu tu zohráva aj výtvarná stránka inscenácie – bábkoherci a bábkoherečky tvoria dospelé verzie animovaných bábok (napr. povrazolezkyňa má biele šaty s mašľou vo vlasoch rovnako ako aj jej bábka). Inscenácia Cirkus Unikum priniesla do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre obrovskú energiu, ktorú by sme mohli prirovnať k Silákovmu vrecu. Len s tým rozdielom, že namiesto opotrebovaných vecí v ňom diváci našli šťastie, nádej a vieru vo vlastnú osobnosť, premiešanú s detskou fantáziou.
Mirka Košťálová

Cirkus Unikum, foto: SDKSVNR

Cirkus Unikum, foto: SDKSVNR

Na záver dňa sa na festivale v rámci sprievodných podujatí uskutočnil koncert začínajúcej hudobnej skupiny pôsobiacej v Bratislave, Secret session. Členmi kapely sú spevák, gitarista a hráč na perkusie v jednom Pa(b)lo Gajdoš, gitarista Lukáš Hrončiak, basgitaristka, speváčka a perkusistka Belinda Rašnerová, gitarista Dano Kéry, klavirista a spevák Peter Mojžišík, a bubeník, činelista, perkusista a spevák  Maťo Šalko. Na hudobnej scéne nie sú veľmi dlho, no vo svojom repertoári majú už množstvo piesní z vlastnej tvorby.  Ich osobitosťou je, že nehrajú súčasnú hudbu, ale holdujú estetike angloamerickej rockovej hudby z prelomu 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia, ktorá nie je na Slovensku veľmi rozšírená.

Na koncerte členovia skupiny zahrali vlastné aj prevzaté piesne. Vytvorili vynikajúcu atmosféru a hoci spočiatku sa publikum ostýchalo, po pár skladbách tancovala väčšia časť prítomných mladých ľudí. A to aj napriek tomu, že išlo o hudobný žáner, ktorú počúvali možno ich starí rodičia.

Koncert skupiny Secret session bol vynikajúcou bodkou za prvou polovicou tohtoročného festivalu.

Petra Babulícová

koncert Secret Sassion, foto: SDKSVNR

Stretnutie: prvý festivalový deň

Bakchantky, foto. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

V utorok, 6. júna 2017, odštartoval v priestoroch Starého divadla Karola Spišáka v Nitre ďalší ročník festivalu divadelných škôl STRETNUTIE-SETKÁNÍ-SPOTKANIE-TALÁLKOZÁS. 19. ročník festivalu otvorilo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre hudobnou rozprávkou Čarodejník z krajiny OZ. 

Hudobná rozprávka v réžii Petra Oravca prevádza divákov zázračnou krajinou OZ. Dorotka so psíkom Totom na svojej dobrodružnej ceste za čarodejníkom Ozom stretávajú troch nových priateľov, Hastroša, Plecháča a Bojka, ktorí túžia po rozume, srdci a odvahe. Inscenácia hýri nápadmi, farbami a neustálou javiskovou akciou. Herci stvárňujú svoje postavy pomocou bábok a zároveň aj činoherne. Majú tak možnosť využívať široký diapazón výrazových prostriedkov. 
Najnegatívnejšiu postavu inscenácie, čarodejnicu Elfabu, zjemnila herečka Danica Hudáková prostredníctvom humoru, hyperboly a karikatúry. Vďaka tomu nenaháňa strach ani najmenším detským divákom. Imaginatívnosť celej inscenácie podporila aj výtvarná zložka, kde inscenátori využili videoprojekcie. Scéna sa tak sa stala variabilnou aj bez fyzických prestavieb hracieho priestoru. V inscenácii tvorcovia využívajú aj klasické vizuálne efekty, ako dymostroj, bublinkostroj, a niekoľko prskaviek. Inscenácia sa tak stáva pastvou pre oči divákov a udržujú pozornosť detí v hľadisku. Vďaka atraktívnej hudbe Petra Vlčka je aj pastvou pre uši. Čarodejník z krajiny OZ je síce primárne určená detskému divákovi od päť rokov, no svojim spracovaním a témou zaujme aj dospelého človeka. Inscenátori akcentovali predovšetkým silu priateľstva a to, že sila ľudskej vôle prekoná tie najťažšie prekážky, ba dokonca aj najmocnejšie čary.
Petra Babulícová

Čarodejník z krajiny Oz, foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

V hlavnom programe sa ďalej predstavila Vysoká škola múzických umení z Bratislavy s inscenáciou, ktorá vznikla na motívy Euripidových Bakchantiek. V hre Bakchantky sa stávame svedkami prelínania minulosti a prítomnosti prostredníctvom pohybovej štylizácie. Bábkoherečky, ktoré majú na sebe tmavé oblečenie, sa pohybujú mechanicky - tam a späť. Pripomínajú tak ovládané bábky, akési stroje bez srdca. Umocňuje to aj ich vzhľad – biele tváre a čierne pery. Mechanické bábky dopĺňa ,,oživená“ socha muža, ktorá je alúziou na grécke dejiny. Svedčí o tom nielen jeho tvár natretá bielou farbou, v ktorej absentuje akákoľvek mimika, ale aj látka rovnomennej farby omotaná okolo bedier. Rozpačitým dojmom pôsobí dievča skrývajúce sa v krabici, ktoré si po každom vyjdení von nasadí biele lodičky a začne pochodovať, pričom ,,bábky“ to robia mechanicky spolu s ňou. Koniec, v ktorom začujeme zvuk telefónu a následne vidíme, ako dievča vypadne z krabice, uväznená v bielych šatách, vyvoláva v divákovi otáznik. Nemenej zmätenejším dojmom pôsobí list, ktorý obdrží pred predstavením každý z divákov, a ku ktorému sa na scéne obracia aj dievča v bielom. Raz k nemu podíde, prečíta si prvý riadok a odhodí ho, aby sa k nemu pred koncom vrátila a roztriasla sa. Nie je teda jasné, akú úlohu plní na scéne.Vo festivalovom programe je k tejto inscenácii uvedená informácia, že ide o boj medzi ľudskou pýchou a božskou mocou. Z hry však pre diváka žiadna z týchto vecí explicitne nevyplýva, a je teda otázne, na základe akého interpretačného kľúča je najvhodnejšie uchopiť Bakchantky. Alebo žeby práve o to išlo? O šach-mat jednej z oživených bábok a sochy muža?
Mirka Košťálová

Bakchantky, foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

V popoludňajších hodinách sa v Študovni uskutočnila prezentácia knihy významného slovenského divadelníka Jozefa Mokoša pod názvom Čítanie knihy v mysli bábkara a básnika (Jozefa Mokoša). Monografiu predstavili Dagmar Inštitorisová, Barbora Zamišková a Matúš Mikšík. Publikácia je výnimočná tým, že predstavuje celú autorovu dramatickú tvorbu doplnenú o niekoľko unikátnych štúdií či individuálnych spomienok na Jozefa Mokoša. Okrem iného sme sa dozvedeli, že šéfredaktor Knižnej revue, Matúš Mikšík, vníma Mokoša ako tvorivý typ, ktorý čaruje prostredníctvom slov. Zo zaujímavosti tiež môžeme dodať, že obálka, na ktorej sa nachádzajú tri fotografie Mokoša, nie sú náhodne zvolené. Prvá ho symbolizuje ako typického básnika (s cigaretou v ústach), druhá ho zachytáva ako dramaturga, no a napokon tretia fotografia ho vystihuje ako pedagóga.
Mirka Košťálová

prezentácia monografie o Jozefovi Mokošovi, zľava D. Inštitorisová, B. Zamišková, M. Mikšík a I. Gontko
foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

O 16. hodine sa (tiež v priestoroch Študovne) uskutočnilo premietanie bábkového filmu od Jana Švankmajera pod názvom Lekce Faust. Režisér sa inšpiroval Goetheho dielom Faust a rozoberá v ňom motív neschopnosti utiecť pred vlastnými démonmi. Pre film je typická kombinácia zničených interiérov a zarastených záhrad, v ktorých sa pohybujú marionety. Kombinuje sa tu herecká práca s prácou bábkoherca, ktorá v nejednom prípade splýva v jedno (čo bolo zámerom režiséra). Vo filme sa taktiež nachádzajú rôzne animácie a triky (napríklad zjavujúca sa a miznúca hlava Mefistofela či narodenie dieťaťa v sklenej guli).
Mirka Košťálová

Prvý deň festivalu uzatvorili so svojou inscenáciou študenti budapeštianskej Univerzity divadla a filmu. Euripidovú antickú drámu inscenovali súčasným divadelným jazykom. Synteticky prepojili činoherné a pohybové divadlo. Herci boli neobyčajne fyzicky disponovaní. Využívali presný rytmizovaný pohyb, ktorý neraz prechádzal až do rituálneho tanca. Pomocou pohybu neraz zobrazovali aj vzájomné konflikty jednotlivých postáv. Napriek tomu, že režisér Csaba Krisztik zvolil súčasnú interpretáciu, ponechal vo svojom naštudovaní Ifigénie z Aulisu aj prvky typické pre antickú drámu. Využíval chór, ktorý komentoval dej. Stabilne mal len dve členky, ženy, ktoré sa líšili od ostatných javiskových postáv aj po kostýmovej stránke. V niektorých výstupoch sa členmi  stávali aj protagonisti, ktorí stvárňovali v inscenácii aj individuálne charaktery. Inscenácia sa odohrávala v prázdnom priestore, v ktorom sa postavy pohybovali. Jednotlivé mizanscény boli precízne vybudované tak, aby bol príbeh a vzťahy postáv jasne čitateľné. Výtvarná zložka pozostávala len z kostýmov, ktoré boli výhradne súčasné. Napriek tomu, že predstavenie nebolo divákom nijakým spôsobom tlmočené do slovenčiny, mladí divadelníci festivalové publikum zaujali a vyslúžili si zaslúžený potlesk. 
Petra Babulícová

Ifigénia z Aulisu, foto: SDKSVNR