piatok 29. septembra 2017

Na raňajkách so Slovenským komorným divadlom

Vojna nemá ženskú tvár, foto: Ctibor Bachratý

Dať si raňajky s tvorcami festivalových inscenácií Divadelnej Nitry znamenalo predovšetkým (okrem jedenia pečiva a pitia kávy) nasýtiť dušu novými poznatkami. Človek sa dozvedel zaujímavosti z procesu tvorby, čo výberu titulu predchádzalo či to, s čím sa museli herci a herečky popasovať. Raňajky so Slovenským komorným divadlom v Martine prebehli v posledný festivalový deň, v utorok, 26. septembra 2017

Jedna z otázok, ktorá počas diskusie padla, sa týkala používania chóru na javisku. Prečo práve chór, ktorý je taký príznačný pre antické divadlo? Dramaturgička Monika Michnová povedala, že návod im dala samotná autorka Svetlana Alexijevič vetou ,,V mojej hlave znie zbor žien." Dramaturgička inscenácie Vojna nemá ženskú tvár v tejto súvislosti uviedla nasledovné: ,,Autorka vytvorila dielo z viacerých hlasov, ktoré dávala dokopy. Pri našej práci sme nechceli stratiť kolektívny rozmer žien, ktorých hlas znie zborovo. Čiže to bol prvý návod, ktorý vychádzal priamo od Alexijevič."

Režisér Marián Pecko plynule nadviazal na Michnovej slová, pričom poukázal aj to, v čom spočíva náročnosť interpretovaného textu: ,,Kolektívna interpretácia textu je veľmi náročná na koncentráciu, na prípravu, na spoločné naladenie sa. Každé zaváhanie v monológu okamžite počuť, takže je to obrovská zodpovednosť. Herci a herečky potrebujú naozaj čas na prípravu. Ide o veľkú zodpovednosť, pretože sme na očiach. Tú chybu nechce nikto spraviť, takže je to stresujúce, a preto je dôležitý pokoj. Aby sa herci a herečky pred predstavením vzájomne dotkli, ovoňali...aby sa naladili." 

V súvislosti s emocionalitou Pecko priblížil aj prácu s hereckým kolektívom: ,,Chceli sme, aby emócie neovládali hercov, ale aby herci ovládali emócie. Do priestoru som herečkám nevstupoval. Pokiaľ sa objaví v predstavení niečo silné, ba niekedy až slza, tak to nie je dohodnuté. Tým pádom je to pre mňa autentické."

streda 27. septembra 2017

Za oponou s Jiřím Havelkom

Foto: elle.cz

Festivalovú bodku za tohtoročnou Divadelnou Nitrou priniesla inscenácia Slovenského národného divadla – Elity v réžii Jiřího Havelku. Rozhovor s absolventom réžie alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe som neplánovala, no o to viac ma potešila jeho energia a nadšenie. Rozhovor v divadelnom bare sa niesol v duchu spontánnosti a uvoľnenej nálady, z čoho vyplynuli mnohé zaujímavé úvahy.

Čo pre vás znamená účasť na tomto festivale?
Obrovský úspech (úsmev). Divadelná Nitra má veľmi prísnu dramaturgiu, takže som rád, že inscenácia Elity prešla výberom dramaturgickej rady.

V čom podľa vás spočíva najväčšie čaro divadelných festivalov?
Myslím si, že s divadelnými festivalmi je to zložité. Nie je totiž jednoduché priviezť inscenácie. Bolo by preto zaujímavé vziať divákov na miesta, kde vznikli predstavenia . Divadlo je totiž veľmi zviazané s prostredím, v ktorom vzniklo. Či človek chce alebo nie, je to site specific – je o to ľuďoch, o určitej komunite...ide o lokálnu záležitosť. A keď sa takto ,,vytrhne“, tak na veľkých festivaloch nadobúda človek pocit, že sa pozerá na sochu, ktorú by mal obdivovať. Je dosť ťažké naladiť sa na to, akým spôsobom inscenácia komunikuje. Určite mi rozumiete, čo tým myslím – pocit určitej vykorenenosti. Ako keby išlo o hmotný nosič, ktorý si môžem premiestniť ako CD alebo film. Lenže o tom divadlo nie je. Divadlo je organické ako nejaká popínavá rastlina. Ako ten...

Ten bonsaj? Nie. Bože, ako sa to volá...Brečtan!
Áno, brečtan. (smiech) Na druhej strane je skvelé, že za štyri dni môžete vidieť inscenácie, ktoré by ste inak nemali šancu stihnúť.

Ale je to náročné, lebo niekedy je ten program tak nabitý, že nestíhate ani všetko vidieť.
Áno, pretože svet je celkovo všetkým nabitý.

Kedy ste prvýkrát počuli o Divadelnej Nitre?
Myslím, že už počas štúdia na DAMU. Plzeň a Nitra sme vtedy považovali za najväčšie festivaly.

Keďže ste teraz na Divadelnej Nitre, mohli by ste to porovnať s festivalmi, ktoré sú v Českej republike? Spája ich niečo? Alebo čím sa odlišujú?
Ja som prišiel včera v noci a zajtra odchádzam. Vzhľadom k tomu, že som bol dnes doobeda svedkom debaty o dramaturgii, tak sa mi páčilo, čo hovoril Patrice Pavis: o prvom, intuitívnom hodnotení inscenácie až po jeho komplexnú estetickú analýzu. Niektoré predstavenia som už videl inde, takže je dobré, že Divadelná Nitra má svoju vlastnú tému.

A pre vás sú aké hodnoty najdôležitejšie?
To je príliš vážna otázka, to ja nezvládnem. Asi pravda a láska. A pre vás?

Pre mňa? Asi tá láska.
Áno? To je práve ten najväčší problém...

Prečo by podľa vás mali chodiť ľudia na divadelné festivaly?
Pretože divadlo je výnimočné a v konkurencii všetkých ostatných médií si zachováva niečo, čo žiadne z nich neponúka. A to je trvanie času. Prítomnosť. Hra. Vo výnimočných prípadoch môže divadlo skutočne pohnúť človekom, pretože ide o živý zážitok so živými ľuďmi.

Divadlo má tiež silu vyvolať emócie.
Emócie a uvažovanie, taký mix. Dokáže odzrkadliť človeka v jeho komplexnosti.

utorok 26. septembra 2017

Za oponou s Mariánom Peckom

Foto: Divadlo Jonáša Záborského

Je režisérom a umeleckým šéfom Bábkového divadla na Rázcestí. Na Divadelnej Nitre sa tento rok predstavil ako režisér jednej z vybraných inscenácií festivalového programu - Vojna nemá ženskú tvár (Slovenské komorné divadlo Martin). Stretli sme sa po divadelných raňajkách, ktoré predstavovali odrazový mostík nasledujúceho rozhovoru.

Čo pre vás znamená účasť na festivale Divadelná Nitra?
Neviem, či existuje akýsi rebríček, ale Divadelná Nitra patrí medzi najvýznamnejšie festivaly slovenského divadla. Pre tvorcov divadla je vždy veľmi dôležité, keď sa môžu takýmto spôsobom odprezentovať. Je to veľmi dobrý pocit, keď máme na svedomí inscenáciu, ktorá zaujme aj organizátorov festivalu a ktorá ju odprezentuje svojim hosťom. Takže ja som, samozrejme, vďačný.

V čom vidíte najväčší prínos divadelných festivalov?
Divadelný festival je niečo ako veda. (úsmev) Predstavuje užšiu špecializáciu, kde sa má niečo pomenovať, vysvetliť, naznačiť, aby sa to potom spätne vrátilo do bežnej, dennej praxe.

Čím sa podľa vás odlišuje festival Divadelná Nitra od ostatných slovenských?
Tým, že je medzinárodný, výberový a pomerne intenzívne navštívený zahraničnými pozorovateľmi. Je to akási výkladná skriňa slovenského, európskeho a tento ročník dokonca aj mimoeurópskeho divadla. Neexistuje festival v tejto oblasti súčasného činoherného divadla so širším, medzinárodným záberom.

V čom je pre vás z pohľadu režiséra tento festival dôležitý?
Samozrejme, je to príležitosť vidieť iné divadlá a ich predstavenia, čo ma stále veľmi baví. Inšpirácia je dôležitá. Vždy odchádzam z nejakého predstavenia s dvoma myšlienkami. Buď som rád, že ho nemám na svedomí (úsmev), alebo ľutujem, že zaň nie som zodpovedný.

Prečo by ľudia mali chodiť na divadelné festivaly?
Pretože sa im dostane pod nos to, čo by ich za iných okolností stálo veľa peňazí – cesta do USA, Belgicka, Poľska...Všetko je na jednom mieste, čo je pozitívne. Treba to využiť, lebo za naším plotom sa svet nekončí. Festival tie ploty môže, obrazne povedané, búrať.

Tento rok sú témou Divadelnej Nitry hodnoty. Ktoré hodnoty sú u vás na najvyššom rebríčku?

Ja si myslím, že najdôležitejšie hodnoty sú demokracia a sloboda. S tým súvisí nezávislosť a akceptovanie životného priestoru toho druhého.

Vojna nemá ženskú tvár (Divadelná Nitra 2017), foto: Ctibor Bachratý

Vojna nemá ženskú tvár (Divadelná Nitra 2017), foto: Ctibor Bachratý

Vojna nemá ženskú tvár (Divadelná Nitra 2017), foto: Ctibor Bachratý

pondelok 25. septembra 2017

Krv a oheň v každom z nás

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Na festivale Divadelná Nitra sa predstavilo aj domáce Divadlo Andreja Bagara v Nitre s inscenáciou JÁNOŠÍK. Nitrianske divadlo ju na svoje dosky uviedlo koncom apríla tohto roka v sezóne MADE IN SLOVAKIA. Národný hrdina, ktorého osobnosť je obalená hustou hmlou, nadobúda v réžii Rastislava Balleka vizuálne pútavé odkazy.

Keď sa povie Jánošík, tak každý z nás si vybaví mocného junáka so zapletenými vrkočmi a valaškou v ruke. K tomuto obrazu neodmysliteľne patrí aj jeden z výrokov, ktoré sa nesie celou jeho osobnosťou: ,,Bohatým bral, chudobným dával." Kto by však čakal zbojníka povýšeného na národného hrdinu, ostal by sklamaný. Najnovšia inscenácia Jánošík ukazuje túto demýtizovanú historickú osobnosť v úplne novom svetle.

Na začiatku vidíme Jánošíkovho otca v dlhej bielej košeli (Marcel Ochránek), ktorého odvádza dvojica katov. V ďalšom obraze je scéna rozdelená na dve línie: vzadu sa Ochránek z tohto odevu vyzlieka a postupne sa zaobaľuje do igelitu, zatiaľ čo dvojica katov pred očami divákov v červených maskách zúrivo plieska bičmi. Práve výtvarnosť je najväčším orieškom pre diváka. Inscenácia Jánošík je založená na hre obrazov, ktoré nemajú pevne ukotvený dej, ba práve naopak - ústia do rôznych metaforických riek. Jednu z najsilnejších metafor predstavujú napríklad obrovské biele masky, ktoré si na hlavy nasadzuje zbor. Okrem toho, že predstavujú národ, ktorý nemá pevnú vôľu a stáva sa bábkou v rukách mocnejších, tak ide aj o pochybnosti, ktoré občas zavítajú do našich duší. Práve vďaka tomu môžeme nadobudnúť pocit, že na Jánošíka sa nepozeráme len na scéne, ale že ho začíname vnímať aj vo vlastnom vnútri. Máme v sebe niečo z tejto postavy, ktorá je opradená rôznymi legendami?

Okrem bielych masiek na tvárach dedinčanov sa s touto farbou stretávame aj na šatách herečky Barbory Andrešičovej, ktorá vystupuje v rôznych úlohách. Keď sa v bielom tričku a čiernych nohaviciach mechanicky presúva po scéne, máme pocit, že vidíme oživenú bábku (opäť odkaz na stereotypnosť národa). Herečke však stačí prehodiť si cez seba čiernu deku a zhrbiť sa, a už sa z nej stáva stará susedka Jánošíka. Andrešičová je veľmi pôsobivá aj v úlohe Jánošíkovej nevesty. V dlhých bielych šatách a s kvetinovým závojom, krútiac sa dokola, vytvára pôsobivý obraz neviny a vášne zároveň.

Ballekov Jánošík je výtvarnou jazdou, ktorá sa zastaví v každom divákovi a vyvolá v ňom množstvo otázok. Kým vlastne Jánošík bol? Čo predchádzalo jeho správaniu? Zrazu sa už nepozeráme na Jánošíka-hrdinu, ale na Jánošíka-filozofa. Práve nové nazeranie na túto mýtmi opradenú postavu je v konečnom dôsledku najsilnejším prvkom Ballekovej režijnej interpretácie. Je možné, že divák bude na konci zmätený, keďže inscenácia neponúka jednoznačne stanovisko. Práve v tom však spočíva jej čaro. Zmes chaosu a prelínajúcich sa obrazov predstavuje istým spôsobom kľúč, ktorý musí vziať do rúk divák. Ja som si tento kľúč vzala a s radosťou otváram všetky dvere, ktoré mi ponúka Ballekov Jánošík.

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý


Réžia: Rastislav Ballek
Dramaturgia: Adam Gold
Scéna: Juraj Gráfel
Kostýmy: Katarína Holková
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Hudba: Marián Lejava
Hudobné naštudovanie: Eva Pacovská
Účinkujú: Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Martin Šalacha, Marcel Ochránek, Barbora Andrešičová, Marián Viskup
Zbor: Alžbeta Alakšová, Peter Antoš, Andrej Barčák, Katarína Bielická, Dominika Ďurčová, Martin Fratrič, Nikola Jankovýchová, Júlia Karová, Andrea Klaučová, Milena Majerová, Patrícia Matušová, Beáta Meszárosová, Erik Mihálik, František Mikuš, Eva Pacovská, Veronika Šebeňová, Miroslav Šufliarsky, Lucia Šutková, Radovan Tomeš, Jozef Zábojník

nedeľa 24. septembra 2017

Za oponou s Marcelom Ochránkom

foto: Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Na festivale Divadelná Nitra 2017 sa predstavilo aj domovské Divadlo Andreja Bagara v Nitre s inscenáciou JÁNOŠÍK. V jednej z podôb tohto národného hrdinu sa predstavil aj herec Marcel Ochránek. Pri tejto príležitosti sme sa stretli a porozprávali na tému divadelných festivalov.

Aké máte ohlasy na Jánošíka?
Ťažko na toto odpovedať, lebo tie ohlasy sú buď, alebo. Niektorí sú z toho nadšení a niektorí to vnímajú ako umenie v úvodzovkách. No a potom sú ľudia, ktorí na to, jednoducho, neprídu. 


To je škoda.
Bohužiaľ, sú aj takí ľudia, ktorí odsúdia predstavenie, pričom ho ani nevideli. Dokonca niektorí  chodia na predstavenia s už nejakým vyhraneným názorom. Či už je to kvôli režisérovi, alebo preto, že je to Martáková (pozn. autorka textu). A to je trošku smutné.

Čo pre vás ako herca znamená účasť na divadelnom festivale?
Samozrejme, vždy to poteší, keďže cez sezónu väčšinou vytvárame muzikály alebo komédie, ktoré musíme hrať, aby sa zarobilo a aby si diváci zrelaxovali svoje unavené duše. Na našom divadle si vážim to, že raz za sezónu si zahráme niečo ťažké. O to viac nás potom poteší, keď sa zúčastníme na festivale. Ako napríklad teraz, na Divadelnej Nitre.

Čo vám ako hercovi ponúka divadelný festival?
Ja veľmi rád chodím na festivaly, hlavne na Divadelnú Nitru, pretože je tu neskutočná koláž rozličných hier, či už západných (Nemecko, Francúzsko), alebo aj východných, ktoré sú nášmu srdcu bližšie. Pre herca je to podľa mňa taký prehľad, ako sa robí divadlo v iných krajinách, čo máme blízke, alebo naopak, v čom sme odlišní. Takže je to taký krásny prehľad. 

A z hľadiska diváka, v čom si myslíte, že sú najväčšie výhody takéhoto podujatia?
Ťažko povedať, pretože poznám ľudí, ktorí vyslovene hľadajú napríklad maďarské alebo poľské predstavenia. Potom sú zase ľudia, ktorí hľadajú pohybové, takže každý si nájde to svoje. Práve to je na tomto festivale podľa mňa úžasné. 

Keď sa povie Divadelná Nitra, čo sa vám ako prvé vybaví?
Pani Kárová (smiech), pretože je to úžasná žena, ktorá festival drží nad vodou. Samozrejme, nie je to jednoduché. Viem o tom, keďže štáb funguje aj v našej budove. Všetci sa na festival veľmi poctivo pripravujú, takže to nie je narýchlo urobená vec, aj keď  možno človek na prvýkrát neodhadne, čo predstavenia spája. Festival má každý rok nejaké motto, ale aj napriek tomu sú tie hry tak rozličné, že to motto sa tam nedá hľadať (smiech). Ale, samozrejme, tí inteligentnejší ho tam nájdu.

Spomenul ste motto festivalu. Tento rok sú to hodnoty. Ktoré vy považujete za najdôležitejšie?
Asi budem úplne klasický, ale zdravie je number one, ďalej láska a práca.

Pamätáte si na prvý divadelný festival, ktorý ste navštívili?
Určite to bola Divadelná Nitra (úsmev), keďže som z Divadla Andreja Bagara. Na prvé predstavenie si nepamätám, ale sú také, ktoré aj po rokoch vo mne stále znejú a s úctou a radosťou na ne spomínam.


Jánošík, foto: Ctibor Bachratý
Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: COLLAVINO

Jánošík, foto: COLLAVINO

sobota 23. septembra 2017

Hľadanie šťastia v pušnom prachu

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo, sloboda, identita, domov, korene, rešpekt, úcta...Medzinárodný festival Divadelná Nitra vstúpil do roku 2017 s témou základných životných hodnôt. V otváracom predstavení PRÁVO NA ŠŤASTIE sa predstavila divadelná skupina The Nature Theater of Oklahoma z USA spolu s medzinárodnou tanečnou skupinou EnKnapGroup Iztoka Kovača z Ľubľany. Inscenácia bola špecifická z viacerých hľadísk.

Koncepcia, text a samotná réžia vznikla pod taktovkou Kelly Cooperovej a rodáka zo Skalice, Pavla Lišku, ktorý žije a tvorí v Spojených štátoch amerických. Spolu s Cooperovou stoja za vznikom The Nature Theater of Oklahoma. Obaja režiséri majú bohaté skúsenosti v umeleckej oblasti - napríklad viedli kurzy performancie v P.A.R.T.S. v Bruseli, workshopy v Hamburgu a dokonca učili aj na Nórskej divadelnej akadémii. Tanečná skupina EnKnapGroup Iztoka Kovača z Ľubľany priniesla na nitrianske dosky tanečníkov zo Švédska, Chorvátska, Slovinska, Veľkej Británie, Belgicka a Maďarska. Temperament performerov sa výrazným spôsobom preniesol aj na dosky Divadla Andreja Bagara v Nitre v piatok, 22. septembra 2017.

Inscenácia je zaujímavá z niekoľkých dôvodov. Performeri tu totiž, nezávisle od seba, prinášajú osobné výpovede, ktoré sú v niekoľkých scénach prerušované výstrelmi z pištole. Práve tento dramatický prvok následne odštartuje sériu fingovaných útokov jednotlivých aktérov. Facky a kopance do brucha si vymieňajú všetci na pódiu, čím vzniká pôsobivý domino efekt. Navyše, toto všetko sa odohráva vo westernovom bare, v ktorom nechýba fľaša alkoholu, pult či drevené stoly so stoličkami. Barová atmosféra je výborne zachytená hlavne na začiatku inscenácie, keď jeden z performerov stojí otočený chrbtom k divákom, ale zároveň tvárou k barmanovi. Ich komunikáciu tvorí posúvanie poháru po pulte, ktoré sa miestami mení na klzkú naháňačku trojice barman, hosť a pohárik.

V druhej polovici inscenácie sa westernový bar mení na bojové pole v Iraku, čo súvisí so zmenou témy. Zatiaľ, čo v prvej polovici sa stáva barman iba tichým pozorovateľom a zapisovateľom príbehov, tak už v druhej polovici sa stáva hlavnou postavou, ktorá oboznamuje divákov so svojím scenárom. Divák má tak v priamom prenose možnosť vidieť ,,scenár v pohybe", čo súvisí aj s väčšou dynamikou inscenácie a množstvom tanečných čísel. Kým na začiatku je barový pult miestom, kde si barman zapisuje príbehy a nalieva alkohol, tak v druhej časti inscenácie sa pult mení nielen na pódium v Iraku, ale aj na stenu, za ktorou sa nachádzajú telá zranených tanečníkov.

Práve scénograficky naznačené bojové pole v Iraku silne odkazuje na to, koľko amerických snov už stroskotalo. Spolupráca americkej divadelnej skupiny spolu s medzinárodnou účasťou tanečníkov prinieslo na Divadelnú Nitru viacero otázok. Kto má vlastne právo na šťastie? Čo všetko sa skrýva za týmto zdanlivo príjemným názvom? A čo je to vlastne šťastie? Keď tanečník predstúpi pred dav, no s vedomím, že riskuje vlastný život? Keď v snahe splniť si sen priloží pištoľ k hlave človeka? Keď sa premení na kabaretnú tanečníčku a vystúpi pred vojakmi v prítomnosti pušného prachu? 

Inscenácia otvára bazén otázok, v ktorom sa môžete, ale aj nemusíte utopiť. Ide len o to, či prijmete autorov hravý spôsob hľadania šťastia, v ktorom sa miešajú vysoké žánre s nízkymi, alebo sa na celú inscenáciu budete pozerať ako na kovbojský zápas. Jedno je však viac než isté - hľadania svojho šťastia na nevzdáte. (Samozrejme, na rozdiel od niektorých divákov, ktorí to šťastie išli radšej hľadať mimo divadelných priestorov.)

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý
Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Koncept, text a réžia: Pavol Liška, Kelly Cooper
Tvorcovia a performeri: EnKnapGroup: Luke Thomas Dunne (Veľká Británia), Ida Hellsten (Švédsko), Bence Mezei (Maďarsko), Lada Petrovski Ternovšek (Chorvátsko), Jeffrey Schoenaers (Begicko), Ana Štefanec (Slovinsko)
Svetelný dizajn, inšpicient: Luka Curk
Kostýmový dizajn: Katarina Škaper
Realizácia kostýmov: Atelje d.o.o.
Režisér skúšok: Tanja Skok
Technická realizácia: Španski Borci/EN-KNAP Technical Team
Výkonný producent: Karmen Keržar
Produkcia: EN-KNAP Productions
Koprodukcia: Theatre de la Ville, steirischer herbst

nedeľa 10. septembra 2017

Deň otvorených dverí v SND



Jeseň nevyfarbuje iba stromy na listoch, ale aj červeň na tvárach všetkých tých, ktorí sa po letných prázdninách tešia na divadlo. A ako lepšie, než Dňom otvorených dverí odštartovať novú sezónu? Slovenské národné divadlo si aj tento rok pripravilo pre svojich návštevníkov bohatý program.

Ak ste v sobotu, 9. septembra 2017, navštívili toto podujatie, tak vaším jediným problémom bolo rozhodnúť sa, kam zavítať skôr - či na autogramiádu umeleckého súboru Slovenského národného divadla, kúpiť si lístky na vybrané predstavenia za zvýhodnenú cenu, vyskúšať si kostýmy, ísť na prehliadku zákulisia či na diskusiu s režisérom Michalom Vajdičkom a dramaturgom Danielom Majlingom. Alebo sa vrátiť do detských čias a nechať sa unášať čítaním rozprávky z úst Márie Kráľovičovej

Samozrejme, nechýbali ani balóniky s logom SND, výstava kostýmov či tľapnutie si s pandou, ktorá dovolila najmenším, aby ju držali za zadok. Mimoriadny ohlas zožala aj diskusia hercov Činohry SND, Milana Ondríka a Gabiky Dzuríkovej, ktorí prezradili niekoľko divadelných tajomstiev. Milan Ondrík sa napríklad priznal k tomu, ako sa učí texty hier: ,,Viete čo, ja sa neučím texty doma. Keď som doma, tak sa snažím ten čas využiť tak, že som s rodinou. V divadle mám veľmi dobré podmienky v zmysle toho, že tu mám šatňu. Keď je pred premiérou, nejdem domov. Ostávam tu v divadle a venujem sa práci tu. Nechcem si to nosiť domov."

Súčasťou DOD bola aj návšteva Umelecko-dekoračných dielní SND, o ktorej som písala tu. Pre mňa bolo veľmi príjemné vidieť radosť v tvárach nielen najmenších detí, ale aj ich rodičov či iných príbuzných. Najviac ma však potešil záujem ľudí o divadlo. A myslím si, že práve kvôli nemu sa oplatí robiť takéto podujatia. 








Srdcovka




sobota 9. septembra 2017

Na návšteve Umelecko-dekoračných dielní SND


Pre všetkých fanúšikov divadla predstavuje Deň otvorených dverí Slovenského národného divadla veľký sviatok. Veď kedy inokedy by sa nám naskytla príležitosť prezrieť si zblízka kostýmy z divadelných inscenácií? Či si dokonca vyskúšať niektoré z nich na vlastnom tele? Nehovoriac o ďalších aktivitách, ktoré si toto divadlo pre svojich návštevníkov každý rok pripravuje.

Minulý rok som DOD SND navštívila prvýkrát a pamätám si, s akou radosťou som si prezrela výstavu kostýmov (pričom som mohla podrobne preštudovať kostým Anny Kareniny a Lady Macbeth). Samozrejme, keď som si potom všimla stánok s plagátmi a bulletinmi k inscenáciám SND, neváhala som svoj ruksak zaplniť do posledného miesta, a vôbec mi nevadilo, že som po zvyšok dňa chodila tak, akoby som mala na chrbte mramorovú sochu. A keď už som spomenula tú sochu...

Súčasťou DOD bola aj prehliadka Umelecko-dekoračných dielní SND, ktorá bola tento rok prístupná pre všetkých divadelných nadšencov (minulý rok bolo potrebné vopred sa nahlásiť). Opäť musím spomenúť to, čo som uviedla aj na začiatku: Veď kedy inokedy by sa nám naskytla príležitosť prezrieť si zblízka kostýmy z divadelných inscenácií? Človek mohol rátať flitre, hádať, koľko materiálu sa použilo na ten ktorý kostým, obdivovať ručnú prácu pracovníkov dielní...Samozrejme, nechýbala zábava v podobe skúšania si parochní, klobúkov a ďalších ozdôb hlavy. Túto možnosť som využila aj ja a musím povedať - klobúk dole (v tomto kontexte doslovne!) pred všetkými hercami a herečkami, ktorí dokážu hrať na javisku s týmito ,,niekoľkokilovými závažiami".

Nielen kostýmy boli tým dôvodom, kvôli ktorému som v tejto umeleckej dielni zabudla na čas. Keď som objavila časť dlhého stola pokrytého kostýmovými návrhmi a výtvarnými riešeniami, bola som nadšená. Ja viem, niekomu by mohlo pripadať zvláštne, že pohľad na nakreslenú ženskú siluetu s poznámkami v štýle ,,živôtik na plátno" či ,,šifón na sukňu zrušený" by mohol v niekom vyvolať silné emócie, ale...Každého z nás inšpiruje a fascinuje niečo iné, tak prečo by to nemohli byť zrovna šaty, ktoré mala na sebe Zuna (Nevesta hôľ) v treťom obchodnom rozhovore s Weinholdom? Alebo Emin župan (Madame Bovary)? Bolo pre mňa skoro až neuveriteľné, že môžem slobodne listovať v zošite s kostýmovými návrhmi, prezerať si jednotlivé náčrty a žasnúť nad detailmi (napr. ,,toto je malá zmena strihu kabátika").

Okrem výtvarných skíc tu boli tiež prítomné topánky z obuvníckej dielne - črievičky, čižmy, ale aj také, ktoré nosil zbojník Jánošík (Na skle maľované). A čo makety scény, na základe ktorých sa pripravuje javisková inscenácia? Aj tie si našli svojich obdivovateľov. Ja som napríklad nemohla odtrhnúť zrak od makety scény z rozprávky Popolvár - veď pozrite si na detailnú zručnosť a prepracovanosť tých schodov! Opäť som raz musela žasnúť nad šikovnými rukami, ktoré toto zmajstrovali.

Na svoje si prišli aj najmenší divadelníci - v tvorivých dielňach mohli kresliť, maľovať, lepiť, strihať - za dozoru svojich rodičov, príbuzných a odborných pracovníkov. Pre mňa bola návšteva Umelecko-dekoračných dielní SND na Mliekárenskej 6 obrovským zážitkom a som šťastná, že som vďaka DOD mohla preniknúť do zákulisia očarujúceho sveta zvaného divadlo. Viem, že som sa už párkrát zmienila o pracovníkoch týchto dielní, ale nedá mi znova (a špeciálne v závere článku) vyzdvihnúť ich talent, šikovnosť, precíznu prácu a cit pre detail. Len tak ďalej!

P.S.: Nezabudnite sledovať facebookovú stránku Divadla očami Mirky. Už teraz si tam môžete pozrieť krátku ochutnávku z výstavy kostýmov v SND. :) A zajtra pribudnú aj nové fotky a videá! (Áno, behom jedného dňa som urobila som toľko fotiek, čo niektorí urobia za päť dní dovolenky.)


Na pár sekúnd kráľovnou...

...aby som sa potom mohla zmeniť na mesiačik.

Jakub mi povedal: ,,Tá kvetina je pomaly väčšia ako ty!"

Zimomriavky, pokora


detičky sa angažujú v maľbe :)

opasok, vďaka ktorému by sa vedľa mňa zmestila ešte jedna Mirka

dych mi vyrážalo pri každom pohybe


















Rusalka bola láska na prvý pohľad



scéna na Veselé paničky Windorské





viete koho...