Prasatá žijúce medzi nami

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Písal sa rok 1936, keď sa George Orwell zapojil ako dobrovoľník do španielskej občianskej vojny. Proti sebe bojovali ľavicoví Republikáni (predstavitelia oficiálnej vlády Španielskej republiky) a pravicoví Nacionalisti (nacistické Nemecko a fašistické Taliansko). Orwell bojoval na strane Republikánov. Vojna skončila víťazstvom nacionalistov, ktorí sa pustili do radikálneho ,,čistenia" od všetkého komunistického, čo sa nachádzalo v španielskej spoločnosti, dôsledkom čoho boli zničené archívy, neprávom väznení jednotlivci či hromadné popravy. Orwell bol priamym svedkom intríg a fanatizmu, ktoré predstavovali jednotlivé zložky ľavice. Práve všetko to, čo videl, ho inšpirovalo k napísaniu románu Zvieracia farma (1945).

Autor v tomto diele podáva kritiku totalitného režimu, pričom si za miesto deja vyberá netradičné miesto - farmu pána Jonesa. Zvieratá na základe impulzu kanca Majora vyženú svojho pána, pričom sa vedenia farmy ujmú kance Snehuliak a Napoleon. To, čo je na začiatku vykreslené v optimistických farbách (veselé spolunažívanie, radosť z práce, nové pravidlá) sa však postupne mení na falošnú hru, ktorej jediný cieľ spočíva v hromadení moci prítomných prasiat. Autor tu vynikajúcim spôsobom vykresľuje vlastností ľudí, premietnutých na konkrétnych zvieratách, a tiež to, čoho všetkého sú schopné. Ak si k tomu pripočítame súčasnú spoločenskú situáciu, uvedomíme si, že niet výstižnejšieho diela, ktoré by poukazovalo na kritiku politickej moci. A práve to predstavuje jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre rozhodlo uviesť dramatizáciu tejto politickej satiry pod názvom Farma zvierat do svojho repertoáru v aktuálnej sezóne 2017/2018. Réžie sa ujal Peter Chmela, ktorý sa minulú sezónu podpísal pod úspešnú monodrámu Klammova vojna.

Scéna, ktorú pre nitrianske divadlo navrhla Zuzu Hudek, predstavuje typickú farmu na dedine. Na pravej strane javiska vidíme kôpku slamy, za ktorou sa týči maketa dreveného domu. Na ľavej strane je prítomná drevená búda na kolieskach, ktorá má viacero využití - slúži nielen ako konský záprah, ale predstavuje aj priestor, na ktorom sa odohrávajú útoky. Zvieratá a samotný farmár predstavujú v týchto mizanscénach malé drevené makety, ktoré sú prostredníctvom videokamery snímané na obrazovkách. Vo využití videokamery vidíme teda presah do súčasnosti. Inscenátorom išlo pravdepodobne o detailné zachytenie súboju na malom priestore, no je otázne, či pre oko diváka nebolo tých vnemov naraz až príliš veľa (dianie na javisku vs. dianie prostredníctvom kamery). Naopak, využívanie videokamery má svoje opodstatnenie napríklad v mizanscénach, v ktorých predstavitelia zvierat (bábkoherci) sledujú na premietacom plátne vyhlásenie svojich vodcov. Okrem toho, keď na javisku nie sú prítomné žiadne zvieratá, tak práve záznam z videokamery je to jediné, prostredníctvom čoho sa dostáva divák do pomyselného zákulisia farmy. Dôležitú úlohu zohráva aj drevený dom, v ktorom pôvodne býval farmár Jones (no po jeho vyhnaní ho obsadia prasce so psami). Dom s jedným oknom sa stáva priestorom, v ktorom si prasce užívajú plody svojej ,,práce" a kde porušujú všetky pravidlá, ktoré majú dodržiavať zvieratá. Porušovanie pravidiel sa deje za oknom domu, v ktorom prostredníctvom tlmeného osvetlenia vidíme tiene prasiat a ich úkonov (napríklad žranie jabĺk). 

Režisér Peter Chmela volí také výrazové prostriedky, v ktorých sa jasne odzrkadľuje prostredie farmy. Vidíme to napríklad vtedy, keď Napoleon kŕmi zvieratá - zo sáčku im do papúľ vhadzuje burizóny. Mnohým zvieratám vypadávajú z papúľ na zem, z ktorej ju následne lížu. Žranie jabĺk u prasiat nadobúda na scéne naturálnu podobu - bábkoherci si na striedačku odhrýzajú veľké kusy, ktoré rýchlo prehĺtajú (a občas aj vypľúvajú). Chmela sa nebojí riskovať, čo môžeme vidieť vo využití videokamery, prostredníctvom ktorej Havran (Miroslav Bakura) spolu s Mačkou (Henrietou Kollárikovou) snímajú zábery diania na scéne. V niektorých mizanscénach dokonca vystupujú ako reportéri komerčnej televízie, ktorí sa zvierat pýtajú na ich pracovnú (ne)spokojnosť. 

Zuzu Hudek sa tiež postarala o vytvorenie kostýmov, masiek a bábok. Kostýmy bábkohercov jasne odzrkadľujú konkrétne zvieracie prototypy. Tak napríklad Sliepka v podaní Martiny Slobodovej má na sebe pásikavé tričko bez ramienok, červeno-bielu-žltú strapcovú sukňu. Celkový výzor umocňujú rukávy s pestrofarebnými strapcami a svetlohnedá čiapka s oranžovým chocholom. Ďalej Ovečka Jany Labajovej má na hlave hnedú brčkavú čiapku s ušami, pásikavé tričko a svetlé nohavice s nazberkanými kúskami bielej a hnedej látky, ktoré predstavujú vlnu. Bábkohercom v úlohách prasiat nechýbajú veľké svetlohnedé nohavice s nízkym sedom, ktoré predstavujú veľké bruchá. Keďže mnohé zvieratá sú párnokopytníky, Hudek vytvorila drevené palice pripomínajúce kopytá, prostredníctvom ktorých sa bábkoherci v úlohách zvierat pohybujú v priestoroch farmy. Prispieva to tak k hodnovernosti konkrétnych typov zvierat. Samotný výzor umocňuje aj pohybové a mimické stvárnenie bábkohercov. Ako jeden príklad za všetky môžeme spomenúť Martinu Slobodovú v postave Sliepky. Hlavu vykrúca z jednej strany na druhú, pričom má oči stále vypučené. Ako predstaviteľka Sliepky využíva typické kotkodákanie, ktoré strieda so skákaním na slame. Veľmi pôsobivá je v časti, keď si úzkostlivo chráni svoje vajíčka - trhanými pohybmi našľapuje po zemi, a keď si ľahne do slamy, stále pozoruje okolie. Chráni svoje vajíčka, nepripustí, aby sa k nim dostal niekto cudzí. Jej kotkodákanie už nie je také škrekľavé, ako bolo na začiatku. Všetci bábkoherci však hodnoverne prispievajú k stvárneniu svojich zvieracích charakterov.  

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre vstúpilo do novej sezóny s kontroverzným titulom, ktorý je však v súčasnej situácii viac než potrebný. Titul určený pre divákov od pätnástich rokov upriamuje pozornosť na to, ako rýchlo sa človek stáva bábkou v rukách tých, ktorí pociťujú smäd po moci. Na začiatku sú prísľuby plné ambícií, na ktorých nenájdeme žiadne pochybnosti. Postupom času sa však z prísľubov stávajú iba abstraktné pojmy. Kde sa podela čestnosť? Morálka? Dodržanie sľubu? A dokedy budeme iba bábkami v rukách tých, ktorí si svoju moc vybudovali na klamstvách a zamlčaných pravdách? Farma zvierat nastoľuje dôležité otázky, ktorých odpovede máme v rukách my sami. A je len na nás, ako odpovede presunieme z divadelnej sály do reálneho sveta. 

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SKDSVNR

Autor: George Orwell

Autor adaptácie: Guy Masterson

Dramaturgia: Petra Babulícová a kolektív tvorcov inscenácie

Dramaturgická spolupráca: Petra Zichová

Pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová

Hudba: Zdeněk Dočekal

Scéna, kostýmy, bábky, masky: Zuzu Hudek

Asistentka scénografky: Tereza A. Hudáková

Réžia: Peter Chmela

Obsadenie: Radovan Hudec, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský, Rudo Kratochvíl alebo Juraj Haviar a. h., Jana Labajová, Martina Slobodová, Oľga Schrameková alebo Danica Hudáková, Henrieta Kolláriková, Roman Valkovič, Miroslav Bakura, Michaela Liptáková a. h., Radoslav Konečný a. h., Jozef Horvát
Premiéra: 13. októbra 2017

Festival ako zrkadlový odraz človeka

Elity, foto: Ctibor Bachratý

S menším odstupom času sa vraciam k Divadelnej Nitre a premýšľam nad jej témou, a to hodnotami. Hoci bolo niekoľko z nich uvedených vo festivalovom katalógu, v konečnom dôsledku aj tak záležalo na každom divákovi, ktoré hodnoty objavil. Ktoré z nich našiel. Ktoré vylovil z pamäte. Alebo sa na celú festivalovú tému pozrel s obrovským nadhľadom a nechal sa unášať divadelným jazykom bez toho, aby niečo (ne)vedome hľadal. Lebo koniec koncov, niektoré inscenácie na konkrétne hodnoty výrazne apelovali, čo treba brať ako výrazné pozitívum.

Z môjho pohľadu môžem skonštatovať, že počas tohtoročnej Divadelnej Nitry som sa pozrela na niektoré hodnoty z viacerých strán. Skúmanie hodnôt by som prirovnala k diamantu. Keď ho držíte v rukách, neprestáva vás fascinovať, hoci vyzerá rovnako. No vy si ho aj tak zo všetkých strán podrobne prezeráte, sledujete jeho odlesky a farbu. A neprestáva vás fascinovať, hoci niekomu by sa to mohlo zdať ako úplne banálne. Skrátka, to sme my. Ľudia. Kým jedného niečo nadchýna, tak druhý nervózne prešľapuje z nohy na nohu.

Pre mňa bola najvýraznejšou festivalovou hodnotou láska. Keď si teraz robím rýchlu rekapituláciu videných inscenácií (a bolo ich 7 z 10), tak v každej z nich som cítila jej prítomnosť. Tak napríklad Vojna nemá ženskú tvár Slovenského komorného divadla v Martine. Predovšetkým druhá časť inscenácie sa intenzívne venovala téme lásky, ktorá bola umocnená spomienkami na vojnovom fronte. Niektoré ženy sa tam zaľúbili, a preto si, paradoxne, neželali koniec vojny. Výpovede vojačiek boli umocnené javiskovou realizáciou, keď sa prostredníctvom spomienok vracali na vojnový front (scéna, keď sedia Kovalčikova spolu so Žulčákom na nemocničnom lôžku a nespúšťajú zo seba pohľady). Iná podoba lásky bola viditeľná v scéne, keď jedna z vojačiek, ležiaca na mužovej truhle, túžila len po jedinom. Dôstojnom pohrebe v rodnej krajine. Láska prináša mrazivé príbehy...

Ďalšiu, nemenej zaujímavú podobu lásky prinieslo aj pražské divadlo Cirk La Putyka. V inscenácii Black Black Woods sa dvaja herci nemuseli prezliekať do hereckých kabátov. Prečo? Rostislav Novák starší a Rostislav Novák mladší, skutočný otec a syn, priniesli na nitriansky festival všetky fázy týkajúce sa tohto rodinného vzťahu. A áno, bola medzi nimi aj láska, vyjadrená napríklad v pohybových úkonoch (utieranie otca uterákom, kladenie kameňov na jednu kopu, čím syn vytvoril pre otca stoličku). K ich rodinnému vzťahu nechýbal ani otcov plač (prerušený dynamickou, živou hudbou) či boj, ktorý ku koncu vyúsťuje do spoločného objatia na (ich spoločnými rukami) vymaľovanej podlahe.

V súvislosti s témou lásky by som spomenula ešte jednu inscenáciu, a to Právo na šťastie. Tu som lásku vnímala ako niečo, čo vedie človeka k naplneniu jeho snov. Skrátka, láska tu nemala konkrétnu fyzickú podobu. Bola prítomná v tanci, ktorý napĺňal nielen duše, ale aj telá tanečníkov oduševnením a vášňou. Veď viacerí z nás dobre vieme, že práve to sú ingrediencie, ktoré dávajú našej existencii zmysel. A je len a len dobré, že si to môžeme pripomenúť práve na divadelnej scéne. A prežiť to. Spolu.

Chcela by som sa venovať ešte jednej z hodnôt, ktoré na Divadelnej Nitre 2017 neušli mojej pozornosti. Tou hodnotou je domov. Asi nebude žiadnym prekvapením, keď v tejto súvislosti spomeniem Jánošíka Divadla Andreja Bagara v Nitre. Nášho národného hrdinu, z ktorého sa stala osoba zahalená mystickým rúškom tajomstva, tu zrazu vnímame ako večne pochybovačného človeka. Človeka, ktorý premýšľa nad svojimi činmi, ľutuje niektoré veci a tým nám nastavuje ostré zrkadlo. Skrýva sa v každom z nás kúsok Jánošíka? Je domov tým skutočným miestom, kde sa cítime chránení a v bezpečí? A čo s tými, ktorí sa pomaly premieňajú na bábky? V tejto súvislosti narážam na mizanscény, v ktorých si zbor nasadzuje na hlavy veľké biele masky, čím poukazuje na neschopnosť národa vyjadriť svoj hlas a vymaniť sa zo zovretia mocnejších. A keď už sme pri tých mocnejších...

...tak v súvislosti s domovom spomeniem ešte jednu inscenáciu, a to Elity Slovenského národného divadla. Nežná revolúcia, konšpiračný byt, vysoká inteligencia, žiadne tajomstvá. Na vlastné oči sme videli, že postavenie a prístup k mnohým informáciám robili (a vlastne stále robia) z ľudí mocné pevnosti, proti ktorým sa nedá ujsť bez následkov. Konšpiračný byt, hlavné ťažisko inscenácie, sa na konci rozpadá, a priamoúmerne s ním sa rozpadá aj česť a morálka človeka. To všetko umocnené zrkadlovou scénou, z ktorej niet úniku. Domov tu vystupuje ako hrozba. Ako varovanie pred minulosťou. A zároveň aj ako veľký výkričník pred budúcnosťou...

Počas festivalu mohli dobrovoľníci, štáb a diváci hľadať hodnoty aj na plagátoch vo forme osemsmerovky. Každý tak mohol priložiť ruku k dielu a stať sa aktívnou súčasťou tohtoročnej témy. Subjektívnosť vybraných (a nájdených) hodnôt tak dotvorila tvár festivalu. Dôležitejšie je však povedať, že aj po skončení festivalu sa mi pri pohľade do zrkadla odrážajú hodnoty, na ktoré som vekom nezabudla, no bola som vďačná, že som mohla vidieť ich rôzne podoby práve v divadelnom spracovaní. Lebo niekedy je najlepšou lekciou otvoriť oči a pozerať sa priamo pred seba. Bez toho, že by sme niečo maskovali a klamali samých seba. V zrkadle nájdeme odpovede na všetko. A je to o to lepšie, že to môžeme prežívať práve prostredníctvom takého živého umenia, akým je divadlo. Vďaka ti, Divadelná Nitra 2017.

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Black Black Woods, foto: Ctibor Bachratý

Vojna nemá ženskú tvár, foto: Ctibor Bachratý