Niet slávnejšieho dramatika, ktorého osobnosť by bola zahalená takým tajomným oparom. Stretneme sa dokonca aj s názormi, ktoré spochybňujú jeho existenciu. Jedno je však viac než isté -
William Shakespeare patrí k najslávnejším a najviac hrávaným dramatikom všetkých čias. Aj štyristo rokov po smrti sa jeho hry stále hrávajú a napĺňajú divadelné sály po celom svete. Vášeň, nenávisť, láska či zrada - to je to, čím je Shakespeare pre súčasného diváka (a čitateľa) stále aktuálny. Aj z toho dôvodu po ňom
v aktuálnej sezóne 2017/2018 siahlo viacero slovenských divadiel. V októbri uviedlo Slovenské národné divadlo premiéru
Veselých paničiek windsorských, a v čase, keď píšem tieto riadky, sa bude konať premiéra
Richarda III. (opäť SND). Do ,,shakespearovskej rodiny" sa pridalo aj
Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Názov inscenácie, pre ktorú sa nitrianske divadlo rozhodlo -
Zaľúbený Shakespeare - súvisí s mimoriadne úspešným filmom
Zamilovaný Shakespeare. Pôvodný scenár napísali Marc Norman spolu s Tomom Stoppardom.
Atmosféra alžbetínskej renesancie, v ktorej Shakespeare píše svoje prvé hry, sa odráža aj v
scéne Pavla Andraška. Na javisku vidíme
veľkú drevenú konštrukciu s trojposchodovými galériami, ktoré odkazujú na
divadelnú architektúru alžbetínskej doby. Práve trojposchodové galérie plnia v tejto inscenácii niekoľko úloh: nielenže sprostredkúvajú atmosféru Anglicka roku 1593, ale slúžia aj ako
prostriedok k vykresleniu života postáv. Pravá časť galérie slúži ako dom rodiny de Lessepsových, kde sa hlavná hrdinka Viola (Klaudia Kolembusová) prezlieka za pána Kenta, aby si splnila sen - hrať v divadle. K tomu využíva nielen záves (za ktorý sa skrýva), ale aj sud, v ktorom si po náročnom dni dopraje oddych. Ilúzii kúpeľa dopomáhajú aj bublinky z bublifuka, ktoré z najvyššieho poschodia galérie vyfukuje jedna z mužských postáv. V inej scéne toto poschodie predstavuje akési popravisko, kde divadelný podnikateľ Henslow (Branislav Matuščin) len tak-tak unikne smrti. Jeho kľačanie na kolenách a prosby o pomoc pôsobia komicky z jednoduchého dôvodu - z
najvyššieho poschodia galérie visí totiž visia dve dlhé látky, ktoré pripomínajú nohy. Z toho dôvodu vzniká efekt
nohy až po zem a práve kvôli tomu sa stáva Henslow vydieraným dvoma mužmi (chytia čepeľ a následne ju priložia k fiktívnemu chodidlu). Pravá časť galérie slúži aj ako
priestor k vytvoreniu romantických scén - spomeňme napríklad tú, v ktorej sa William (Ján Koleník) šplhá za Violou a z blaženosti si buchne hlavu o malú pouličnú lampu.
K alžbetínskemu divadlu neodmysliteľne patrí aj
prepadlisko. Andraško ho vytvára pred samotným javiskom, ktorý ohraničuje dreveným mólom. Mólo vedie k pravému a ľavému poschodiu, vďaka čomu je všetko funkčne prepojené. Prepadlisko slúži ako miesto k ľahkým zábavám - stačí spomenúť scénu návštevy nevestinca, kedy sa prázdny priestor zapĺňa zvodnými pohybmi herečiek v nadýchaných sukniach. Dôležitú úlohu plní aj
otáčavé javisko, prostredníctvom ktorého sa zrazu stávame divákmi na premiére Shakespearovej hry
Rómeo a Júlia. Keď sa začne javisko pomaličky točiť, stávame sa svedkami zákulisného ošiaľu počas hranej premiéry. Andraškovi išlo predovšetkým o verné zobrazenie alžbetínskeho divadla so všetkými charakterizačnými prvkami (prepadlisko, trojposchodové galérie a pod.). Vďaka
systému prepojených drevených konštrukcií (pravé a ľavé poschodie, otáčavé javisko hry
Rómeo a Júlia, posteľ na kolieskach) sú jednotlivé prechody medzi scénami dynamické. Na nitrianskom javisku ,,ožívajú" aj ďalšie scénografické prostriedky, typické pre shakespearovské divadlo - napríklad
padanie suchého hrachu ako dážď (vytvára ho Martin Šalacha, ktorý drží v rukách akési sitko, zatiaľ čo ďalší dvaja herci búchajú plechmi). K celkovej atmosfére prispieva aj
živá, renesančná hudba prítomná javisku.
Kostýmy Ľudmily Várossovej umocňujú
atmosféru alžbetínskej renesancie - prostredníctvom nich vieme jasne rozlíšiť sociálne statusy jednotlivých postáv. Anglická kráľovná Alžbeta I., Violini rodičia a jej snúbenec vystupujú v prepychových odevoch z drahých látok, ktoré poukazujú na ich vysoké spoločenské postavenie. Výrazný kostýmový protipól kočovného herca Ned Alleyna (Roman Poláčik), ktorý má na sebe tmavohnedý kabát, nohavice rovnakej farby a vysoké čierne čižmy, predstavuje Violin snúbenec Lord Wessex (Jakub Rybárik). V bielom odeve, doplnenom o pančuchy a nízke topánky rovnakej farby, pripomína nadýchanú šľahačku.
Režisér Peter Oravec spolu s
dramaturgičkou Slavkou Civáňovou vysúvajú do popredia
tri dôležité línie -
romantický vzťah medzi Williamom a Violou, zákulisie alžbetínskeho divadla a vznik Shakespearových diel (predovšetkým
Rómea a Júlie). Prechod medzi jednotlivými líniami je dynamický nielen kvôli dreveným konštrukciám, ktoré zabezpečujú rýchly spád, ale aj kvôli
využitiu kontratenoru v postave herečky Lenky Barilíkovej. Zjavuje sa v scénach, v ktorých divákov oboznamuje s určitými súvislosťami (napríklad príchod kočovných hercov, vznik Shakespearových hier, konšpirácie ohľadom smrti Williamovho priateľa Christophera Marlowa a pod.). Oravec podčiarkuje prítomnosť kontratenoru zastavením deja, kedy sa na Barilíkovú namieri svetlo a tvárou k publiku vysvetľuje napríklad situáciu dvoch anglických, konkurenčných divadiel -
Curtain a
Rose. Barilíková sa pohybuje medzi dvoma svetmi - na jednej strane oboznamuje divákov v sále Divadle Andreja Bagara v Nitre, na strane druhej sa stáva pozorovateľom skúšania hry
Rómea a Júlie v spoločnosti Shakespeara. Oravec teda využíva
princíp divadla v divadle, ktorý v niekoľkých hrách využil samotný Shakespeare (spomeňme napríklad
Hamleta). Režisér inscenácie sa snaží prítomným divákom práve prostredníctvom tejto hry sprostredkovať
dobu, ktorá priala remeslám, vzdelanosti a umeniu.Oravec okrem toho
aktualizuje inscenáciu Zaľúbený Shakespeare niekoľkými
humornými vložkami (keď Martinovi Šalachovi v podaní Júlie zhrubne hlas, v dôsledku čoho nemôže vystúpiť pred publikum, alebo keď sa William začne rozplývať nad malým poprsím Violy).
Pre koho je teda hra Zaľúbený Shakespeare určená? Na základe včerajšej premiéry som si vytvorila dva okruhy divákov - tí, ktorí nechcú tráviť čas nad knihami o alžbetínskom divadle (a pôjdu sa na to pozrieť do divadla), a potom tí, ktorí chcú vidieť príbeh plný lásky, vášní a bolesti.
Čo môže táto hra ponúknuť v 21. storočí? Z videného usudzujem, že inscenátorom išlo o návrat do minulosti, s cieľom verného zobrazenia významnej anglickej éry, spojenej s osobnosťou dramatika Williama Shakespeara. Režijno-dramaturgická koncepcia sa však sústredí aj na
samotné vykreslenie charakterov postáv a na ich pocity, ktoré rokmi
nestrácajú na svojej aktuálnosti (vášeň, láska, bolesť, česť a pod.). Zároveň môžeme dúfať, že práve po vzhliadnutí
Zaľúbeného Shakespeara siahnu po dramatikových hrách aj ľudia, ktorí jakživ nedržali v rukách
Hamleta, Macbetha alebo
Rómea a Júliu.